S Bezákom skončil aj katolicizmus s ľudskou tvárou, tvrdí politológ

Vynútený odchod trnavského arcibiskupa pritom nie je podľa odborníka len vnútrocirkevnou záležitosťou. Bol by ňou iba v prípade, ak by cirkev bola oddelená od štátu. „Od momentu, kedy sa do toho dostávajú finančné machinácie, mal by sa tým zaoberať každý občan a daňový poplatník. Ide aj o jeho peniaze,“ myslí si Chmelár.

Bezák: Žijem tak, aby som sa mohol postaviť vo večnosti pred Krista

Politológ však situáciu vníma okrem korupčnej roviny aj cez optiku duchovnej atmosféry na Slovensku. Ako povedal pre Aktuálne.sk, odvolanie Bezáka sa dá označiť „za koniec obdobia katolicizmu s ľudskou tvárou.“

Ako ďalej Chmelár vysvetlil, odmietavý postoj slovenskej veriacej verejnosti zviditeľnil Slovensko aj v zahraničí. Nie je totiž bežné, aby sa takto otvorene bránili rozhodnutiu pápeža.

Bezák cirkev k rozkolu neprivedie

Rozkol v cirkvi, spôsobený aktuálnou kauzou, ale odborníci nepredpokladajú. „Tu nejde o spor vo vieroučných otázkach, veď za Robertom Bezákom stoja aj názorovo veľmi konzervatívne spoločenstvá. Ide skôr o spôsob, ako vnímajú svoj život vo viere a v cirkvi,“ myslí si právnička Ústavu štátu a práva SAV Katarína Zavacká.

Podobný názor má aj Chmelár, ktorý predpokladá, že rozpadu cirkvi bráni jej silná hierarchizácia. Napriek tomu ale očakáva, že dôjde v rámci spoločenstva k zmenám, najmä v oblasti verejného vystupovania a kontaktu s verejnosťou.

„Táto vzbura istým spôsobom odštartuje diskusiu o tom, akým spôsobom majú byť komunikované veci voči veriacim. Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska (KBS), že veriaci nemajú právo na všetky informácie sú svojím spôsobom škandalózne. Toto veľmi zle odkomunikovali,“ skonštatoval politológ.

Zmeny očakáva aj sociologička Sylvia Porubänová. Myslí si, že aj napriek synovskej poslušnosti budú veriaci vyjadrovať nespokojnosť s mocenským rozhodnutím Vatikánu a táto otázka bude v spoločnosti rezonovať. Dôvodom pre takéto správanie je najmä doposiaľ nevídaná popularita odvolaného arcibiskupa Bezáka.

Je pápež neomylný?

Samotná KBS sa odlivu veriacich neobáva. „Momentálne sú vybičované vášne, k čomu prispeli veľkou mierou aj médiá. Keď ale tieto opadnú, keď sa začne premýšľať aj očami viery, mnohí pochopia, že keď prehovoril svätý otec, je to pre nás katolíkov definitívne,“ zhodnotil situáciu hovorca KBS Jozef Kováčik.

"Neomylnosť pápeža však nie je súčasťou cirkvi od jej prvopočiatkov, ba práve naopak dostala sa do nej až koncom 19. storočia," pripomenul Chmelár. „Odvolávať sa iba na tieto veci, je z teologického hľadiska do istej miery sporné,“ dodal.

Toto ustanovenie navyše prinieslo aj v čase svojho prijatia podobnú nevôľu ako súčasné odvolanie Bezáka. „Vyvolal vlnu nesúhlasných až odmietavých postojov mnohých európskych katolíkov voči pápežskej autorite,“ vysvetlila Zavacká.

Kováčik ale pre Aktuálne.sk doplnil, že nálady v cirkvi nie sú jednostranné. V protiklade k negatívnym verejným náladam sa vytvorili aj modlitebné spoločenstvá s úmyslom podporiť svätého otca.

„Ak je tu niekto, kto by chcel spochybniť jeho rozhodnutie, nesie svoj podiel viny,“ odpovedal hovorca KBS na otázku, či sa neobávajú negatívnych nálad aj od nekatolíckej časti spoločnosti.

---

Zavacká: Katolíci nevedia čítať rozhodnutie Vatikánu

Nemôže tento krok Vatikánu spôsobiť odliv veriacich od cirkvi?
Nemyslím si to. Mnohí katolíci vnímajú pápeža ako neomylného nielen vo vieroučných otázkach a pre ďalších je zasa cirkev autoritou bez ohľadu na osobu konkrétneho pápeža.

Môže to nejako zmeniť postoj slovenskej verejnosti, aj tej neveriacej, voči cirkvi?

U nekatolíkov sa ich postoj ku katolíckej cirkvi asi len upevní. U niektorých veriacich katolíkov sa zrejme ich postoj otriasol. No vzhľadom na to, že tu nie je spor o vieroučné otázky alebo o celkovú modernizáciu katolíckej cirkvi tak, ako to bolo v priebehu II. vatikánskeho koncilu, väčšiny katolíkov na Slovensku sa ešte stále toto rozhodnutie Svätej stolice citeľne netýka, nevedia ho „čítať“.

Treba brať do úvahy aj to, že nielen slovenskí veriaci, ale aj tunajší klérus bol po štyridsať rokov komunizmu a do veľkej miery aj následných dvadsať rokov umelo izolovaný od diania vo Vatikáne.

Komunistické brýzganie na Vatikán bolo agresívne a primitívne, no nízku informačnú a analytickú úroveň majú pri písaní o dianí vo Vatikáne aj dnešné oficiálne slovenské katolícke médiá. A podobne ako voľakedajšie stranícke médiá chápu aj svoju spoločenskú úlohu – sprostredkúvať názor svojej vrchnosti, nie analyzovať situáciu a vyvolávať diskusiu.

Má táto udalosť potenciál vytvoriť nejakú odnož alebo platformu nezávislých nasledovníkov odvolaného arcibiskupa Bezáka mimo štruktúr súčasnej cirkvi?

Nie. Zopakujme, že tu nejde o spor vo vieroučných otázkach, veď za Robertom Bezákom stoja aj názorovo veľmi konzervatívne spoločenstvá. Ide skôr o spôsob, ako vnímajú svoj život vo viere a v cirkvi.

Všimnite si, že k sympatizantom biskupa Bezáka patria práve tí katolícki veriaci, ktorí sa podieľali na činnosti podzemnej cirkvi do roku 1990 a vzdelanejší mladí, ktorých dôveru si už po páde komunizmu dokázali získať skôr silné prirodzené autority než rúcha s pozlátkom.

Môžu byť za súčasným úbytkom veriacich kresťanov katolíkov, ako ho ukázalo posledné sčítanie obyvateľov, aj podobné praktiky v cirkvi? Pripadne aký je tam dôvod úbytku?

Do istej miery to môže súvisieť. Tradičný typ zvykového vidieckeho náboženského života postupne modernizáciou zaniká a pre nový ešte nie sú veľmi pripravení ani mnohí kňazi, ktorí prichádzajú do prostredia, kde už nie sú automaticky „jedničkami“ ani svojím vzdelaním, ani spoločenským postavením.

Vyskytla sa v minulosti podobná situácia, keď sa laická cirkevná verejnosť postavila proti rozhodnutiu Vatikánu?

Áno, stávalo sa to. Jednou z takých udalostí bolo vyhlásenie pápeža za neomylného, čo je pomerne nová vec z prvého vatikánskeho koncilu v roku 1870. Tento krok vyvolal vlnu nesúhlasných až odmietavých postojov mnohých európskych katolíkov voči pápežskej autorite.

Ku kritickej reflexii podnietila mnohých katolíkov aj povojnová diskusia o opatrníckom postoji pápeža v období druhej svetovej vojny, a to nielen vo vzťahu k holokaustu, ale napríklad aj k úrovni tolerancie a kooperácie s talianskymi fašistami a nemeckými nacistami pri vyjednávaní konkordátu ešte v medzivojnovom období.