Cirkev stála komunistom v ceste. Zadupali ju pod zem

Bratislava - Len máločoho sa komunistická moc v 50. rokoch minulého storočia obávala tak veľmi ako cirkvi. Nečudo preto...

Zdroj: Jiunlimited.com

Bratislava - Len máločoho sa komunistická moc v 50. rokoch minulého storočia obávala tak veľmi ako cirkvi. Nečudo preto, že značnú časť svojho úsilia ešte pred začiatkom budovania svetlejších zajtrajškov venovala práve zničeniu tejto inštitúcie.

Potom, čo sa z 13. na 14. apríla porátala s rehoľnými rádmi rímsko-katolíckej cirkvi v rámci Akcie K, jej súdružskej "pomoci" neunikla ani gréckokatolícka cirkev. Pod krycím názvom Akcia P alebo Prešovský sobor spustila diabolský plán. Proti vatikánskym gréckokatolíkom totiž použila ruských pravoslávnych "bratov a sestry".

Vyhladenie gréckokatolíckej cirkvi bolo pre tunajších komunistických aparátnikov mimoriadne dôležitou súčasťou dôkladného obrátenia československej spoločnosti na ruský obraz. V mene jeho naplnenia neváhali použiť nielen lži a nátlak, ale často aj hrubú silu ozbrojených zložiek.

"Pravoslavizácia gréckokatolíkov bola dlhodobo pripravovanou akciou. Zapojené boli do nej špičky komunistickej strany a štátu na úrovni predsedníctva ústredného výboru. Markantným však bol aj podiel pravoslávnej cirkvi na príprave a realizácii Akcii P," skonštatoval pred časom na konferencii Ústavu pamäti národa teológ Peter Borza.

Brat proti bratovi, cirkev proti cirkvi

A hoci od štarte Akcii P nebolo rozhodnuté ešte deň pred jej spustením, napätie medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou stúpalo už od skončenia vojnového besnenia.

Podľa historika Jána Bobáka totiž už od leta 1945 pravoslávni predstavitelia v spolupráci s komunistami začali svojvoľne obsadzovať gréckokatolícke kostoly. Na podobné kroky zo strany pravoslávia upozornil o rok neskôr aj neskôr tvrdo prenasledovaný biskup Pavol Gojdič.

Zdroj: www.gojdic.sk

Pravoslávna cirkev však napriek tomu pokračovala v rozvíjaní tohto prominentného vzťahu s vládnymi prisluhovačmi do tej miery, že sa de facto stalo súčasťou oficiálnej cirkevnej politiky totalitného režimu.

Nenávisť komunistov voči gréckokatolíckej cirkvi bola tak hlboko zakorenená, že začiatkom roku 1949 súdruhovia je činnosť ocenili ako cirkev, ktorá má "bojový reakčný charakter"

Ukrajinskí komunisti, ktorí mali eminentný záujem o asimiláciu slovenských Rusínov, zase videli gréckokatolícku cirkev ako spojenca "reakčných síl vo Vatikáne", či "protisovietsku reakčnú silu". Zvláštnu pozornosť si z ich strany vyslúžila rehoľa baziliánov, ktorých pre ukrajinských súdruhov nebola nič iné než "gestapo Vatikánu".

Duchovní vábeniu nepodľahli

Koncom leta 1949 tak svetlo sveta uzrel plán spriadajúci nútený prechod 215-tisíc gréckokatolíckych veriacich do radov pravoslávnej cirkvi. Deň D pre jeho realizáciu prišiel presne pred 60-timi rokmi. Do čiernej kroniky gréckokatolíckych veriacich v Československu sa tak veľkými písmenami zapísal 28. apríl 1950.

V tento deň totiž komunistické chápadla nahnali do prešovskej sály Čierny orol nič netušiace ženičky smerujúce na miestny trh, študentov, ale aj poslušných straníkov a ozbrojených milicionárov. Z celej krajiny sem navyše násilne previezli aj gréckokatolíckych kňazov.

Napriek tomu však z 820 delegátov tzv. prešovského soboru bolo len 73 duchovných predstaviteľov. Ďalší mali len plniť dojem veľkoleposti a jednoznačnosti riešenia, ktoré súdruhovia naplánovali už dávno pred týmto dátumom.

Zdroj: Jupiter Images

"Nelegitímny sobor prijal na zasadaní manifest ku gréckokatolíckym veriacim a duchovenstvu Československa, ktorým bola zrušená Užhorodská únia z roku 1646. Vláda krátko po Sobore uznala jeho výsledky a gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon. A to aj napriek tomu, že neexistovalo nijaké zákonné opatrenie," pripomína teológ Peter Borza.

Gréckokatolícki kňazi tak boli postavení pred jasnú morálnu dilemu. Buď prestúpia na stranu pravoslávnych alebo ich čaká život ako každého iného nepriateľa komunistického režimu. Za všetko hovoria čísla. Z 320 gréckokatolíckych duchovných iba 30 sa rozhodlo pre prvú možnosť.

Žalár alebo vyhnanstvo

Pre ostatných spurných sluhov božích čakal buď žalár alebo pracovný tábor v Hlohovci a neskôr vyhnanstvo v českom pohraničí. Tu našli nové "uplatnenie" ako pastieri dobytka či radoví robotníci. Jedným z týchto kňazov bol aj Teodor Rojkovič.

"Z Prešova odviezli spútaných kňazov autobusom priamo do Hlohovca, kde bolo 70 gréckokatolíckych kňazov pod ostrým dozorom príslušníkov SNB. (...). Najhorším bola pre nás neistota v budúcnosť. Túžba za rodinou, strach o ich prenasledovanie úradmi," vyznal sa neskôr Rojkovič zo svojich spomienok.

Značný neúspech Akcie P vzbudil medzi súdruhmi potrebu pritvrdiť a pokračovať v podobných akciách aj v ďalších mesiacoch. Už im však nestačilo prenasledovať a presídľovať duchovných. Do vyhnanstva preto premiestňovali celé ich rodiny. Ani to však komunistom nestačilo.

"Vyskytli sa prípady, keď nábytok a iné potrebné veci boli odoslané na miesto určenia až niekoľko dní po príchode duchovných. Museli niekoľko dní čakať pokiaľ im bol udelený byt. Tie však boli v žalostnom stave: bez okien, vykurovania, sporáka, inde sa nedalo vôbec bývať," priblížil teológ situáciu tých, ktorí odmietli mocipánov poslúchnuť.

 

Diskusia

Najčítanejšie

Reklamné správy