(Ne)kresťanské Slovensko. Česká bašta ateizmu nám nastavuje pravú tvár

BRATISLAVA – O Slovensku sa často hovorí, že je kresťanskou krajinou. Ku kresťanskej cirkvi sa u nás hlási viac ako 72 percent obyvateľstva. Čo to však v skutočnosti znamená? Naozaj sa Slováci správajú tak, ako sa od nábožensky založených ľudí očakáva?

(Ne)kresťanské Slovensko. Česká bašta ateizmu nám nastavuje pravú tvár
Zdroj:TASR/František Iván

Ako je možné, že nás v mnohých veciach, kde treba prejaviť ľudskosť, predbehnú napríklad Česi, ktorí obsadili štvrté miesto medzi krajinami s najväčším počtom ateistov na svete? Či už ide o dobročinnosť, dobrovoľníctvo alebo ochranu zvierat, Česi sú vždy pred nami.

Na Slovensku je silný aj skrytý rasizmus, intolerancia a nevraživosť voči cudzincom. Vidieť to aj na poslednom spore okolo prijatia utečencov z tretích krajín. Slovensko odmieta prijať aj nízky počet migrantov, hoci počet azylov, ktoré ročne udeľuje, je minimálny.

Veriaci verzus ateisti

Aj keď sčítanie obyvateľstva ukazuje, že ľudí hlásiacich sa k nejakej cirkvi pomaly ubúda – napríklad počet katolíkov medzi rokmi 2001 a 2011 klesol o vyše sedem percent – registrovaných veriacich je stále veľa a mýtus o Slovensku ako kresťanskej krajine pretrváva.

Naproti tomu Česká republika má už dlhé roky povesť ateistického štátu, čo potvrdilo viacero prieskumov. Ten, ktorý vlani robila spoločnosť Gallup International, zaradil Čechov medzi najväčších ateistov na svete – hneď po Číne, Japonsku a Švédsku.

Ako nábožensky založení sa podľa tohto prieskumu označilo len 23 percent opýtaných Čechov, až 45 percent o sebe vyhlásilo, že nie sú nábožní, a 30 percent sa pokladá za presvedčených ateistov.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že ak v nejakej krajine takmer tri štvrtiny obyvateľstva tvoria kresťania, bude to vidieť i v bežnom živote.

Namiesto toho však Slovensko zápasí s obrovskou korupciou a ľahostajnosťou, odmieta prijať utečencov, dlhodobo si ničí prírodu i kultúrne pamiatky a aj v prístupe k ľuďom v tiesni či k ochrane zvierat skôr zaostáva, ako by išlo príkladom.

Dve percentá ako odpustok

Ateistické Česko je v mnohých veciach pred nami. Niet napríklad pochýb, že sa Česi viac angažujú vo filantropii a dávajú viac peňazí na charitu ako Slováci, a to aj keď vezmeme do úvahy, že je to väčšia krajina s takmer dvojnásobným počtom obyvateľov.

Presné údaje o tom, koľko prostriedkov venujú na dobročinné účely Česi a Slováci nie sú známe, preto je porovnávanie ťažšie.

„Hlavný rozdiel medzi našimi krajinami je, že v Českej republike neexistuje daňová asignácia, takže Česi nemôžu poukázať dve percentá z dane, ako je to na Slovensku. Všetky dary u nás preto idú z vlastných peňazí,“ uviedla pre Aktuálne.sk výkonná riaditeľka českého Fóra darcov Klára Šplíchalová.

Informácie o daroch zbiera v Česku na základe daňových priznaní ministerstvo financií. Z nich vyplýva, že v roku 2013 venovalo 135-tisíc darcov celkovo 1,5 miliardy českých korún, čo je podobná suma ako v predchádzajúcich rokoch.

Priemerná výška daru na jedného teda vychádza 12- až 13-tisíc korún. Tieto osoby si však pri daňovom priznaní uplatnili zníženie dane o poskytnutý dar, takže z toho mali aj výhodu.

Na Slovensku si zase mnohí ľudia myslia, že keď venujú dve percentá z dane nejakému združeniu, tak tým prispeli na charitu. O tie peniaze by však prišli tak či tak, nemožno ich preto považovať za dobročinnosť.

„V možnosti darovať dve percentá z dane sme unikátni. Mnohí ľudia to však vnímajú tak, že keď už niekomu poukázali tie dve percentá – akýsi spoločenský odpustok – tak prispeli na charitu a tým sa to pre nich skončilo,“ priblížila Soňa Lexmanová z Fóra donorov, ktoré sa angažuje v charitatívnej činnosti.

Výnosy zbierok klesajú

Koľko peňazí Slováci ročne venujú na filantropiu či rôznym občianskym združeniam, sa nedá presne zistiť. Prispieť totiž môžu priamo, zaslaním na účet alebo prostredníctvom zbierok.

„Kompletná štatistika o týchto príspevkoch nie je k dispozícii, lebo neexistuje inštitúcia, ktorá by všetky tieto údaje zbierala,“ objasnil Marcel Zajac z Centra pre filantropiu.

Výnosy z verejných zbierok síce eviduje ministerstvo vnútra, ale týka sa to len zbierok, ktoré povolilo. Nezahŕňa napríklad zbierky povolené okresnými úradmi, kde však nejde o veľké sumy. V tých, čo eviduje rezort vnútra, sa pred dvoma rokmi vyzbieralo 3,1 milióna eur, čo bolo menej ako počas piatich rokoch predtým.

Najmenej za ostatných päť rokov sa tohto roku vyzbieralo i v rámci Dňa narcisov, podujatia, ktoré organizuje Liga proti rakovine. Tohtoročný výnos bol iba 835-tisíc eur. Pre porovnanie: v roku 2012 sa vyzbieralo vyše milióna a vlani viac ako 900-tisíc eur.

Ukazuje sa teda, že výnosy verejných zbierok u nás klesajú. Nehovoriac o slabej pomoci, ktorú sú Slováci ochotní poskytnúť pri nešťastí v inej, zväčša vzdialenej krajine.

V Česku sa, naopak, dobre darí aj charite pre cudzinu. Paradoxom bola i zbierka na obnovu Vysokých Tatier, ktoré v novembri 2004 zničila veterná smršť. Zatiaľ čo Slováci na ňu prispeli zhruba dvoma miliónmi korún, Česi dali až päť miliónov.

Pomáhať sa iba učíme

Prečo sú „neveriaci“ Česi ochotní dávať viac ako „kresťanskí“ Slováci? Podľa Zajaca za to môže to, ako Slováci vnímajú samých seba.

„Cítia sa chudobnejší a nespokojnejší, kým Česi sa vnímajú pozitívnejšie a nie až tak pesimisticky. To vplýva na to, že sú štedrejší, napríklad ak ide o darovanie pre vzdialené krajiny,“ porovnal Zajac.

Ako však dodal, zbierky akými sú napríklad Dobrý anjel, dokazujú, že Slováci sú ochotní dávať, ak majú pomôcť vo veci, ktorá sa ich týka, s ktorou majú osobnú skúsenosť.

Lexmanová si slovenský postoj ku charite vysvetľuje tým, že my sa to stále len učíme. „Myslím si, že vôľa a ochota pomáhať u nás je, ale je pravda, že v porovnaní so západnou Európou sme na chvoste. Ľudí k tomu ešte len vychovávame. Je to skôr o vlastenectve ako o viere. Dlho sme žili v područí iných. Učíme sa v tom chodiť, chrániť seba, prírodu i krajinu,“ zhodnotila.

U nás je zviera vec

Nejde však len o charitu. Ak zohľadníme známy výrok Mahátmú Gándhího, že veľkosť a mravný pokrok národa sa pozná podľa toho, ako zaobchádza so zvieratami, tak aj v tejto oblasti sú Česi o veľký krok pred nami.

Zatiaľ čo u nás sa ochrany zvierat týka iba jeden paragraf veterinárneho zákona a ochranári márne bojujú o zmenu, v Česku už majú samostatný zákon na ochranu zvierat.

Ako vysvetlila Silvia Čaňová zo Slobody zvierat, Česi už do úvodu zákona vložili ustanovenie, že zvieratá sú rovnako ako človek živými tvormi, schopnými pociťovať bolesť a utrpenie a zasluhujú si preto pozornosť, starostlivosť a ochranu.

Aj podľa nového občianskeho zákonníka ČR sa zviera už nepovažuje za vec, ako je to u nás, ale za živého tvora.

„Český zákon je rozsiahlejší a konkrétnejší ako náš, doslova zakazuje napríklad násilný výkrm hydiny – husí a kačíc na pečeň foie gras, obsiahlejšie a konkrétne vymenúva zakázané formy usmrcovania zvierat a vyčerpávajúco definuje propagáciu týrania zvierat. Česká legislatíva tiež obsahuje obmedzenia týkajúce sa používania zvierat v cirkusoch, na Slovensku nemáme k tomuto, žiaľ, nič. Rovnako nejestvuje u nás žiadny právny predpis ustanovujúci podmienky zdravia a blahobytu zvierat v ZOO,“ zhrnula Čaňová.

Česi slovenským útulkom zvierat pomáhajú i pri umiestňovaní zvierat. Často si adoptujú opusteného psa či mačku zo Slovenska, čo opačne neplatí.

Hodnoty neveriacich

Humánnejší prístup Čechov by sa dal ilustrovať aj na ďalších príkladoch, otázkou však zostáva, prečo to tak je, keď tými „kresťanskejšími“ by mali byť Slováci?

Podľa sociologičky Sylvie Porubänovej to nie je také ťažké vysvetliť. Odvíja sa to totiž od toho, že na to kresťanstvo Slovenska sa odvoláva najmä cirkev. To, že u nás žije toľko veriacich, sa pritom zakladá len na sčítaní obyvateľstva.

„V ňom sa však k cirkvi prihlásili ľudia bez ohľadu na to, či sú praktizujúcimi veriacimi, či majú sväté prijímanie alebo birmovku. V skutočnosti počet tých, čo navštevujú kostoly, nebude väčší ako 20 percent. Základný rozpor je teda v číslach, v štatistike,“ upozornila Porubänová.

Ako doplnila, nie je to len prípad Slovenska, ale napríklad aj Írska, ktoré tiež zvyknú považovať za katolícku krajinu.

„Aj tam si cirkev myslela, že nemôže uspieť referendum o zavedení manželstva pre homosexuálov a ľudia za to zahlasovali,“ dodala sociologička.

To, či je Slovensko naozaj kresťanské, je podľa nej otázka pre cirkev. Reálne sa však ukazuje, že keď príde na problémy, väčšina obyvateľov sa rozhoduje inak, ako ona očakáva. Tak to u nás bolo aj pri tohtoročnom referende.

To, že sú Česi ochotní viac pomáhať, podľa Porubänovej iba dokazuje, že ak ľudia nie sú veriaci, ešte to neznamená, že nevyznávajú isté hodnoty. „Prejavuje sa to práve na ich prístupe k takým veciam, ako je charita,“ uzavrela sociologička.

Radovan Krčmárik

Redaktor
 

Diskusia

Je podľa vás Slovensko kresťanskou krajinou?

Najčítanejšie