K lekárovi v Južnom Sudáne matka kráča naboso

Juba - Krajina rozlohou veľká ako Francúzsko, počtom obyvateľov blízka skôr Česku. Pôda má farbu hrdze, je suchá, no na rozdiel od severných regiónov nie je vyprahnutá. Vlahu so sebou prináša rameno Nílu, ktoré prívlastkom ´biely´ pokračuje na juh k ugandským hraniciam.

Na cestách by ste namerali sto kilometrov asfaltu, pri hraniciach so susedným Sudánom zasa stovky operujúcich rebelov. Miestne kmene, medzi ktorými sú najpočetnejší Dinkovia a Nuerovia, živí najmä poľnohospodárstvo a chov zvierat. Škôl niet. Takmer 80 percent ľudí nevie čítať, písať, počítať. Niet ani nemocníc. Deti umierajú pri pôrodoch, starší na ťažkú maláriu.

Najmladší štát sveta Južný Sudán sa na mape Afriky ocitol v júni tohto roka. Má ropu. A 61-percentnú infláciu, pre ktorú ľudia nemôžu na trhu nakúpiť základné plodiny.

Nemocnica pri Níle

Cesta z centra hlavného mesta končí po niekoľkých sto metroch. Motocyklisti obratne kľučkujú hrboľami, ktoré do prašnej komunikácie formuje počasie. Sady, z ktorých spoza kolových ohrád trčia banánovníkové listy, striedajú pozdĺž cesty trhovníci s rôznymi semenami a strukovinami. 

Štyri pevné konáre držia nad sebou sito. Vietor ľahko fúka do farebných prikrývok. Skupiny žien sa ukrývajú pred poludňajším slnkom. Sedia na koberci uprostred mora plastových fliaš a snažia sa predať zo desať károvaných košieľ, ktoré úhľadne zabalili do igelitu. Ako totem stojí vedľa skromnej obchodnej posiedky vrak vozidla OSN. "English?" "No, Arabic," odpovedajú najčastejšie cudzincom.

Z cesty dovidieť na rieku. Pretína ju most. Vozidlo obchádza hlbokú kaluž, z ktorej sa zvečera vyroja komáre, a zastaví pred niekoľkými domcami z blata a slamy. "V týchto podmienkach zabezpečiť plynulý chod nemocnice je veľký úspech," povie Martin Bandžák.

V okrajovej časti Juby slovenská mimovládka Magna Deti v núdzi aj z grantov slovenskej rozvojovej pomoci SlovakAid prevádzkuje prosté zdravotnícke zariadenie. Ambulancia, minilaboratórium, lôžka sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Pracovná doba neexistuje. Lekári a zdravotné sestry pomáhajú vtedy, kedy treba.

Reportáž: Bieda afrického slumu nesie meno Kibera

K lekárovi idú bosé

"Naši ľudia tu ostávajú tri mesiace. Potom idú na misiu napríklad do Kene. Ak tu človek ostane dlhší čas, tieto veci mu začnú pripadať normálne. A to je nebezpečné," hovorí Bandžák. Desiatky matiek s deťmi práve sedia v pomyselnej čakárni pod strieškou. V prachu na zemi. 

Zídu sa hneď zrána, mnohé po poradový lístok kráčajú aj niekoľko kilomemtrov. Niektoré sú bosé. Od detí odháňajú muchy, koja, spievajú. Denne ich miestni zdravotníci vedia ošetriť aj sto.

Keď dieťa trpí hnačkami a bolesťami, matka zbyčajne netuší, čo si s ním počať. Preto príde do nemocnice, ktorú spádovej oblasti o počte vyše 50-tisíc ľudí postavila sudánska vláda. Pracujú v nej dva tímy - miestni zdravotníci a zdravotníci slovenskej mimovládky. "My zabezpečujeme najmä predpôrodnú starostlivosť, pôrody. Problémom je úmrtnosť detí do päť rokov. Najväčší zabijak je však ťažká malária," povie šéf Magny. 

Na maláriu, ktorú prenáša komár anopheles, umiera podľa správy WHO v Sudáne niekoľko stoviek ľudí mesačne, medzi nimi sú najčastejšie deti. Hoci liečba existuje, nedostáva sa - vzhľadom na podmienky chudoby - všetkým. Priebeh choroby sa vyznačuje záchvatmi horúčok, závratmi, poškodením obličiek, srdca i pľúc. Vážne stavy malárie končia kómou a smrťou.

"Rozšírená je aj lepra. Malomocenstva je v Sudáne najviac spomedzi afrických krajín. Potom loaóza, červy v oku, drakunkulóza, tiež ide o červy. Ochorenia sa šíria najmä muchami a komármi. Ľudia v Sudáne však na to majú čarovný liek. Vezmú výkaly kráv, ktoré pasú, zarobia si pastu a natrú sa ňou. To tie komáre odpudzuje," hovorí rektor Vysokej školy Sv. Alžbety Vladimír Krčméry.

Ženy a ich postavenie

V tieni opodiaľ postáva skupina starších mužov. Tí pomoc lekárov takmer vôbec nevyhľadávajú. Strácajú sa uprostred farebných šatiek, v ktorých sú ovinuté ženy spolu s kojencami. Ďalšie prichádzajú. Vyrovnané ako ceruzy kráčajú s bandaskami, lavórmi a košíkmi na hlavách. Ani jedna si náklad nepridržiava rukami.

"Postavenie ženy v Sudáne je horšie ako otrokyne. Muž ju môže predať ako tovar, znásilniť, zabiť," tvrdí Krčméry. "Nechcem sa nikoho dotknúť, ale ženy v kritických situáciách vydržia viac ako muži," povie s kamennou tvárou a dodá, že možno i preto má Sv. Alžbeta na svojich misiách v Sudáne väčšinou ženy.

Hoci Európanky nezasahujú do tradícií krajiny, citlivo vnímajú najmä otázku obriezky ženských pohlavných orgánov. Tá sa prevažne kresťanskému a animistickému Južnému Sudánu vyhýba. Inak je to ale pár kilometrov za hranicami na severe.

V Sudáne sa o procedúre, ktorá sa vykonáva žiletkou alebo kusom skla, nepolemizuje dodnes. Žena bez obriezky sa tam považuje za nečistú a odsúdenú na to, aby si ju nikto nevzal za manželku. Zohavenie pohlavných orgánov je cestou rodičov, ako zabezpečiť dcére veno a bolestivý akt dokonca považujú za dobrý skutok.