PR - V adventný večer 14. decembra malo bratislavské publikum možnosť vidieť vianočnú a veľkonočnú hru.

Autentického folklóru je už ako šafranu. Život a kultúra vidieka prešli veľkými zmenami, a tradíciu nie je možné konzervovať. Už v dvadsiatom storočí sa v dôsledku spoločenských, ale i technických premien životného prostredia roľníckeho obyvateľstva formujú folklórne telesá – proces, ktorý sa najvýraznejšie prejavuje v 50-tych rokoch. Rádius pôsobenia folklórnych súborov sa postupne rozširuje, do popredia sa dostáva reprezentatívna úloha. Vzniká priestor pre profesionalizáciu telies, v dôsledku čoho narastá artistnosť umeleckých výkonov. K slovu sa dostáva choreograf, stierajú sa hranice foriem.

Nové predstavenie „Kolyska i chrest“, čiže Kolíska a kríž poddukeľského umeleckého ľudového súboru je dôkazom týchto vývojových tendencií, zároveň však prekvapuje radikálnosťou, s akou integruje moderný výrazový tanec. Klasický balet minimalizuje dotyk so zemou pohybom na špičkách, a tak fúzia s ním, jeho vzdušnosťou ani nebola možná, nakoľko folklór si pri všetkom odľahčení musí zachovať istú zemitosť, korene.
Moderný tanec rozširuje pohybové pole a vracia pohybu zemitosť – do roku 1989 sa však netešil priazni oficiálnych kruhov, bol vnímaný ako kultúrny import a nemal priestor v umeleckom vzdelávaní. Aj folklór bol za socializmu redukovaný, dôraz sa kládol na jeho radostnú stránku, akoby v skúsenosti národov ani neexistovalo tragické (balady) a náboženské.
V posledných dvoch desaťročiach kultúra, žiaľ, nie je prioritou spoločnosti. Na druhej strane sloboda otvorila dvere modernému tancu a umeleckej reflexii náboženskej skúsenosti. Súbor PUĽS naplno využil novú situáciu pre expanziu v téme i výraze. Citlivo tým reaguje aj na spoločenskú potrebu – dá sa povedať, že pozná svojho diváka lepšie ako mnohé iné telesá.

Predstavenie pracuje s biblickými zdrojmi, motívmi východnej liturgie, ale aj s paraliturgickou piesňou a legendami. Mnohé jeho inšpiračné zdroje vychádzajú z pradávnych počiatkov. Napríklad postavu kováča, ktorý kuje klince na kríž už na začiatku Kristovho života, nájdeme v ikonografii svätej Anny a Panny Márie – je to motív, ktorý prináša už Legenda aurea.
V adventný večer 14. decembra malo bratislavské publikum možnosť vidieť vianočnú a veľkonočnú hru. Obe je možné uvádzať samostatne v obdobiach okolo sviatkov, na ktoré sa viažu, ale dajú sa vnímať aj ako časti celku. Základný gestus tohto celku tvorí gesto otvorenej náruče.

Vo vianočnej časti ide o prijatie dieťaťa do náručia, vo veľkonočnej časti o prijatie kríža. Jadro vianočnej časti je vystavané okolo hľadania nocľahu v Betleheme a legendického motívu kováčovej dcéry, ktorú Mária vyzýva popestovať dieťa Ježiša. Kovaľova divka však nemá ruky, ale keď sa napriek tomu zohne k dieťaťu, stane sa zázrak: zrazu ruky má. Vianočná téma vrcholí v mizanscéne Márie s dieťaťom v strede javiska, okolo ktorej symetricky rozmiestnení ostatní tanečníci tvoria rukávmi kostýmov akúsi auru z anjelských krídel.
Kostýmovanie účinkujúcich, výtvarné polohy medzi folklórom a modernými prvkami v odeve tanečníkov, sú elegantne zvládnutné. Rušivé je len kostýmovanie speváckeho zboru do antikizujúcich handier a panský oblek rozprávačky. To je ľahko možné odstrániť podľa vzoru druhej časti, kde sú speváci v krojoch a v kroji je i bosá rozprávačka, ktorá číta z knižky. Takýmto zjednodušením by sa esteticky zcelili aj vianočný a veľkonočný príbeh.

Zdroj: TASR