Grécko - kto to zaplatí a kto by mal.

Gréckom žije celá Európa, špeciálne krajiny eurozóny, Gréckom žije Slovensko. Rád by som v tomto texte vysvetlil svoj odmietavý postoj a odmietavý postoj SDKÚ-DS k programu pomoci tak, ako bol navrhnutý zo strany Ecofinu pred pár dňami.

Teda k programu, ktorý navrhuje riešiť situáciu v Grécku pôžičkou vo výške 80 mld eur zo strany krajín eurozóny a 30 mld eur z Medzinárodného menového fondu. Mimochodom, je zaujímavé, že Fico sa tvári, že s pôžičkou nesúhlasí, ale jeho minister financií ju na Ecofine za Slovensko odsúhlasil. Nie sú náhodou z jednej vlády a jednej strany?

Celý problem Grécka sa dá stručne opísať ako učebnicový príklad morálneho hazardu. Aj keď si možno mnohí myslia, že niečo take ako morálka v ekonómii neexistuje, nie je to tak. Morálny hazard je v ekonómii definovaný ako rizikové správanie, pri ktorom ten, kto sa ho dopúšťa a na základe neho dosahuje zisk, sa spolieha, že v prípade straty túto ponesie niekto iný. Vývoj v Grécku za posledné roky, minimálne za posledných vyše desať rokov od prijatia eura, bol učebnicovým príkladom morálneho hazardu. Zlyhali mnohí, ale najväčším dielom sa na gréckom morálnom hazarde podieľalo samotné Grécko (reprezentované rôznymi gréckymi vládami) a taktiež banky, ktoré celé tieto orgie morálneho hazardu financovali. Podotýkam, že nie nezištne.

V čom bol zásadný problém? Život nad pomery, rast miezd a dôchodkov vysoko nad úrovňou rastu produktivity práce, rýchly rast reálnych dôchodkov a reálnych miezd napriek poklesu konkurencieschopnosti ekonomiky, klamanie o stave verejných financií, dlhodobé ignorovanie reality, nevyužitie dobrých časov na zníženie deficitu verejných financií. Klamanie a zatváranie očí nad realitou zo strany mnohých institúcií, najmä však zo strany Grécka a jeho politikov a zo strany bánk, ktoré na financovaní tejto gréckej bubliny zarábali. Samozrejme, že zodpovednosť nesú aj iní, napr. Eurostat, Európska komisia, ratingové agentúry, a pod. Ale ak chceme pomenovať tých, ktorí na tom profitovali a ktorí nesú primárnu zodpovednosť za grécky morálny hazard, tak je to samotné Grécko ktoré žilo a žije nad pomery a financujúce banky, ktoré takýto život nad pomery umožňovali a predlžovali a pekne na tom zarábali.

A práve tu je problém. Účet vo výške 80 mld eur majú zatiahnuť tí, ktorí problém nespôsobili. Aby nemuseli platiť tí, ktorí ho spôsobili a profitovali z toho. Respektíve, aby som bol presnejší, aby museli len čiastočne platiť Gréci a vôbec nie banky. Presne tak totiž vyzerá dnešný záchranný plán. A nedajte sa mýliť argumentmi, že ide len o pôžičku a že ešte na tom dokonca aj zarobíme (Počiatek). Všetci vedia, že riziko nesplatenia týchto peňazí je veľké. Keby nebolo, tak by požičali banky, nemuseli by zaskakovať štáty eurozóny.

Ako teda z dnešnej prekérnej situácie von? Argumentuje sa tým, že hlavnou prekážkou štandardného riešenia, akým prešlo pred nedávnom napríklad Maďarsko, je euro. Štandardné riešenie spočívalo v devalvácii domácej meny (depreciácii pri floatingu) a prijatí pôžičky od MMF spolu s neľahkým ozdravným programom. A naozaj, problémom je, že Grécko devalvovať nemôže, pretože má euro. Potvrdilo sa, že euro môže byť v prípade nezodpovednej politiky vlády veľkým rizikom.
Čo vlastne znamená štandardný postup, teda devalvácia plus ozdravný reštriktívny program? Je to vlastne zaplatenie účtu za život nad pomery a nad možnosti. Devalvácia spolu s ozdravným programom znamenajú schudobnenie krajiny a obyvateľstva, ale zároveň to znamená aj znovunastolenie makroekonomickej rovnováhy a posilnenie konkurencieschopnosti ekonomiky (najmä prostredníctvom zlacnenia exportu. K schudobneniu ľudí (skokovému a výraznému) dochádza tým, že devalvácia znamená pokles hodnoty úspor a rast cien dovozu, ktorý sa premietne aj do rastu cien. V Maďarsku došlo aj k schudobneniu mnohých ľudí aj tým, že predtým si masovo brali hypotéky vo švajčiarskych frankoch (kvôli nižšiemu úroku ako pri forintových úveroch) a po devalvácii sa ich záväzky vo forintovom vyjadrení výrazne zvýšili. V Maďarsku sa forint vo februári 2009 znehodnotil o 20%. Krajna prijala program MMF, relatívne úspešne ho plní a odrazilo sa to aj na postupnom posilňovaní forintu, ktorý už dosiahol cca 95% predkrízovej úrovne.

Euro neumožňuje Grécku devalváciu meny bez toho, aby vystúpilo z eurozóny. Výstup z eura sa pritom vykresľuje ako tragédia, ktorá by vraj viedla k dominovému efektu a k pádu eura v Portugalsku, Španielsku a možno aj v Taliansku. Naozaj? Sme si tým istí? Nemôže skôr budúcnosť eura ohroziť to, že grécky príklad dokonaného morálneho hazardu, kedy smotanu zlízli Gréci a banky a účet zaplatia len čiastočne Gréci, vôbec nie banky a významne daňoví poplatníci všetkých krajín eurozóny? Argumentuje sa politickou nepriechodnosťou potrebných stabilizačných opatrení v Grécku ak eurozóna nepomôže. Ale zatiaľ sa zdá, že Grékom sa nechce platiť ani tá časť účtu, ktorá by na nich ostala ak by bol záchranný balík zrealizovaný a diskutovať treba aj o politickej priechodnosti v krajinách, ktoré smotanu nelízali, ale platiť majú. Neohrozuje skôr budúcnosť eurozóny takýto záchranný program? Program, ktorý ak sa zrealizuje, tak ukáže nezodpovedným vládam, ale aj bankám, že morálny hazard sa oplatí? A pre zodpovedné krajiny a vlády bude odkazom, že platiť budú musieť aj keď sami nezodpovední nebudú?

Niektorí politici, ale aj banky, nás strašia tým, čo všetko sa stane, ak Grécku nepomôžeme. Preberme si dve krajné riešenia. Jedno z nich je realizácia 80 mld záchranného balíka zo strany krajím eurozóny (110 mld, ale pôžičku MMF za problém nepovažujem) a druhé krajné riešenie sú žiadne pôžičky zo strany krajín eurozóny. Dôvody odmietania prvej alternatívy som už uviedol. Obávam sa, že práve realizácia tohoto programu by znamenala riziko recidívy morálneho hazardu a šírenia politickej nestability do všetkých krajín eurozóny. A teda riziko krachu eurozóny ako celku a eura ako takého.

Poďme k druhému krajnému riešeniu. Znamenalo by, že o nových pôžičkách pre Grécko budú rokovať len MMF a komerčné banky. Aj pri takomto scenári podľa môjho názoru existujú dva podscenáre - jeden s udržaním sa Grécka v eurozóne a druhý s odchodom z eura. Najskôr ten s odchodom. K nemu by došlo vtedy, ak by rokovania s MMF a bankami nedospeli k úspešnému záveru. Hlavným problémom je zrejme to, že po návrate k národnej mene a teda po realizáci devalvácie, sa celkový dlh Grécka ešte zvýši pretože je denominovaný v eure. To by znamenalo ešte menšiu šancu splácať úvery a teda default krajiny. A riziko pádu mnohých bánk, ktoré Grécku požičiavali. Keby padli, tak by len zaplatili za moralny hazard na ktorom sa podieľali. A aby nepadli, tak budú mať záujem dosiahnuť s Gréckom dohodu na reštrukturalizácii dlhu a aj na odpísaní jeho časti. Ak napriek tomu budú banky krachovať a ich vlády ich budú chcieť zachraňovať, je to ich vec, rozdiel oproti prvej altenatíve je však dvojaký. Po prvé pôjde už o sanáciu vlastných subjektov (nie platenie úplne cudzích účtov) a po druhé, za hazard zaplatia aj akcionári a manažéri bánk. Pretože na prvej alternatíve (80 mld z eurozóny) je nemorálne aj to, že akcionári a manažéri bánk budú ďalej zhodnocovať svoj kapitál, poberať dividendy a bonusy a účet za ich morálny hazard budú platiť daňoví poplatníci. Pri druhej alternatíve sa síce asi tiež skasírovaniu daňových poplatníkov nevyhneme, bude však nižšie a svoje účty zaplatia aj bankári.

A ešte je tu stále aj možnosť, že by sa Grécko v eurozóne udržalo napriek tomu, že by z krajín eurozóny nedostalo nič. To by bolo možné zrejme len vtedy, ak by rokovania s MMF a s komerčnými bankami dospeli rýchlo do úspešného záveru. Je to zrejme možnosť najmenej pravdepodobná, ale teoreticky je možná vtedy, ak Grécko presvedčí MMF a banky, že vie aj bez devalvácie (depreciácie) dosiahnuť ten istý efekt. To by však zrejme vyžadovalo razantnejšie opatrnia, ako sú tie, ktoré Grécko akceptovalo dnes. Zrejme by nestačilo zrušenie trinástych a štrnástych platov a dôchodkov, ale bolo by nutné aj ich nominálne znižovanie. O tom, že takáto možnosť nemusí byť len teoretická, svedčí príklad Lotyšska. Táto krajina má systém pevného kurzu voči euru, teda de facto má euro aj keď de jure ho nemá. A Lotyšsko tento pevný kruz neopustilo ani v posledných dvoch krízových rokoch. Kríza pritom zasiahla Lotyšsko asi najviac zo všetkých európskych krajín. Zvládli to len s programom MMF, bez pomoci od iných krajín, ale znamenalo to pokles miezd o 9% v roku 2009 a o 6,3% v roku 2010. Takže dá sa to. Maďarsko a Lotyšsko sú toho dôkazom a príkladom.

Neviem, ako to všetko skončí. Viem však, že ak bude pokračovať politika morálneho hazardu, tak euro môže skončiť nielen v Grécku, ale može zaniknúť ako také. A som presvedčený, že 110 miliardový záchranný plán je morálny hazard ako vyšitý. Dôsledky moráleneho hazardu riešime iným morálnym hazardom. Kocovinu liečime poldecom a stále tak dokola. Dočasne sa možno uľaví, ale konce bývajú neradostné.

pošli na vybrali.sme.sk    Share on Facebook

Ivan Mikloš

Najčítanejšie

Reklamné správy