Juraj Rizman: Energetická a plynárenská kríza - za čo môže Vláda SR?

Kríza v dodávkach plynu z Ruskej federácie opäť odkryla dlhodobé problémy slovenskej energetiky a neschopnosť všetkých doterajších vlád reálne znížiť našu energetickú závislosť na dovozoch energetických surovín zo zahraničia. Slovensko je momentálne rukojemníkom obchodného sporu o plyn medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. S tým veľa urobiť nemôžeme, ale... Časť zodpovednosti za to, ako veľmi sme závislí na ruských dodávkach plynu a ďalších energetických surovín, leží na pleciach všetkých predchádzajúcich i súčastnej Vlády SR.

Vláda Roberta Fica, podobne ako predchádzajúce vlády, totiž dlhodobo ignoruje

- diverzifikáciu zdrojov energetických surovín,
- decentralizáciu výroby elektrickej energie a tepla,
- rozvoj domáceho potenciálu obnoviteľných zdrojov
- programy úspor energie a zvyšovania energetickej efektívnosti.

To, že tieto opatrenia nie sú ničím novým, je fakt. Mnohí experti, viaceré nezávislé energetické organizácie a konzultačné firmy, ako aj ekologické organizácie na nutnosť týchto krokov upozorňujú od vzniku samostatného Slovenska v roku 1993. Žiaľ - neúspešne.

Dnes už asi nikto nemôže pochybovať, že ak by sme v minulosti realizovali tieto opatrenia, našej krajine by sa darilo ľahšie prekonať energetickú krízu i súčasné problémy s dodávkami zemného plynu z Ruskej federácie.

Aká je teda naša dnešná situácia? Skúsme sa pozrieť na niekoľko faktov:

- Európska únia pokrýva dovozom približne 54 percent svojej spotreby zemného plynu. Z týchto 54 percent až 40% dováža EÚ z Ruska, 30% z Alžírska a 25% z Nórska. Významnými zásobami plynu v rámci EÚ v podstate disponuje iba Veľká Británia a Holandsko.

- Situácia Slovenskej republiky je však výrazne horšia. Takmer 98% domácej spotreby plynu je importovaných z Ruskej federácie. Domáca ťažba zemného plynu predstavuje dlhodobo maximálne 2 % z našej celkovej domácej spotreby.

Slovenská republika je však závislá nielen na dovoze zemného plynu, ale aj ďalších energetických zdrojov:

- Čierne uhlie sa na Slovensku neťaží (100% predstavuje dovoz).
- Hnedé uhlie sa síce v SR ťaží – aj napriek tomu domáca produkcia hnedého uhlia nenapĺňa spotrebu SR. Takmer 800 tis. ton hnedého uhlia SR dováža.
- Slovensko tiež dováža ročne cca 5,5 mil. ton ropy. Domáca ťažba sa podieľa na spotrebe ropy približne len 2%.
- 100% jadrového paliva, ktorý využívame v našich jadrových elektrárňach je z Ruskej federácie. Ruská firma TVEL má dokonca celosvetový monopol na výrobu jadrového paliva pre reaktory typu VVER-440, ktoré Slovensko prevádzkuje, a ktoré sa majú použiť aj v rámci dostavby 3. a 4. bloku v JE Mochovce.

No a čo v tejto situácii robí vláda? Odpoveď je šokujúca, ale v zásade jednoduchá. Slovenská vláda namiesto zvyšovania energetickej nezávislosti SR prehlbuje našu závislosť na dovozoch energetických zdrojov zo zahraničia.

Nové energetické projekty, ktoré boli oznámené už za vlády Roberta Fica, ako napríklad vybudovanie novej uhoľnej elektrárne na východnom Slovensku, dostavba JE Mochovce, či výstavba nového reaktoru v Jaslovských Bohuniciach (a mnohé ďalšie), iba prehlbujú našu, už tak kritickú závislosť na dovozoch uhlia, ropy, zemného plynu a jadrového paliva. Ficova vláda teda robí rovnakú chybu ako jej predchodcovia.

Vláda pritom mohla a ešte stále môže podniknúť kroky a opatrenia, ktoré by situáciu postupne zmenili k lepšiemu:

- Slovensko potrebuje diverzifikovať zdroje - naša takmer 100 % závislosť na Ruskej federácii je pre nás strategicky i ekonomicky nevýhodná. Pritom je už dnes úplne jasné, že krajiny, ktoré sa napojili aj na iné, ako ruské zdroje, znášajú súčasnú „plynárenskú krízu“ výrazne lepšie ako my.

- Výrazne potrebujeme pohnúť v oblasti využívania domáceho potenciálu obnoviteľných zdrojov. Je to potrebné nielen v oblasti produkcie elektrickej energie, ale ako sa dnes ukazuje, aj v oblasti výroby tepla. Keď si uvedomíme, že väčšinu plynu dnes v SR spotrebuje ohrev vody a vykurovanie, je škoda, že viac nevyužívame na produkciu tepla napr. biomasu, geotermálnu energiu, či solárne systémy. Každé jedno percento, ktoré by sme dnes dokázali vyrobiť z týchto zdrojov, ktoré netreba dovážať, by dnes malo – obrazne povedané - cenu zlata.

- No a konečne potrebujeme o úsporách a zvyšovaní energetickej efektívnosti nielen hovoriť. Potrebujeme reálne konať. Vláda by napríklad mohla spustiť masívny celoslovenský grantový program, ktorý by pomohol občanom a prevádzkovateľom škôl a nemocníc účinne si zatepliť budovy. Už dnes dostupnými technológiami vieme podstatne znížiť energetickú náročnosť budov - a teda aj účty za energie, emisie skleníkových plynov a v konečnom dôsledku aj našu závislosť na plyne z Ruskej federácie. A to už nehovorím o možnosti štátu uzákoniť prísne tepelné štandardy pre nové budovy a podporiť budovanie tzv. „nízkoenergetických budov“, ktoré majú približne o dve tretiny nižšiu spotrebu než bežné stavby a pritom stoja iba približne o 5 až 8 percent viac.

Súhlasím s vládou, že nám nezostáva nič iné, ako túto plynárenskú krízu prečkať s čo najmenšími škodami. Otázka je, aké kroky a opatrenia prijme naša vláda do budúcnosti – aby, ak sa bude podobná situácia opakovať, sme boli pripravení lepšie.

V tejto súvislosti ma napadajú dve konkrétne otázky:

1) Minulý rok malo Ministerstvo hospodárstva SR investovať 100 miliónov SK (niečo vyše 3, 3 milióna Euro) do programu využívania solárnej energie a biomasy na ohrev vody – program sa nakoniec nerealizoval – peniaze boli presunuté inam... Nájde sa politická vôľa realizovať tento program v roku 2009?
2) Prečo ešte stále nebol na Slovensku prijatý zákon na podporu obnoviteľných zdrojov energie, ktorý úspešne funguje v okolitých krajinách a u nás mal byť pôvodne schválený už niekedy v roku 2007?