Katarína Zavacká: O voľbách, stranách a spoločenskom vedomí

Od novembra 1989 prešlo už vyše dvadsať rokov, ale úroveň základných vedomostí o fungovaní parlamentnej demokracie je žiaľ ešte v plienkach. Zárukou vyššej úrovne nie je ani dosiahnuté stredoškolské či vysokoškolské vzdelanie. Treba zvlášť zdôrazniť, že sa tento stav vlastne ani priveľmi nelíši od čias, keď občania na Slovensku mohli využívať svoje občianske práva po prvý raz, teda keď v roku 1918 vznikol československý štát. Drvivá väčšina nových československých občanov na Slovensku nepoznala, čo slovo republika znamená a vyhlasovali vlastné republiky v mnohých dedinách. Nečudo, že si aj predstavu „demokracie“ ako záruky rovnoprávnosti občanov často zamieňali s právom rabovať majetok tomu, kto niečo mal. Táto predstava sa neobmedzovala len na chudobných a negramotných ale aj na tých, ktorí mali vzdelanie.

Patril k nim napr. kňaz a budúci prezident vojnového slovenského štátu (1939-19 45) J. Tiso. Ten v týždenníku „nitranského kresťansko-sociálneho spolku Nitra“ zo dňa 24. 11. 1918 vyzýval „Údov a priateľov našich, ktorí menší majetok majú než 10 jutár“ aby sa u predsedníctva Spolku hlásili a neodkladali to na zajtra, lebo „zabudnú na nás kresťanov, keď čo treba dostať.“ Rovnoprávnosť si redakcia Nitry vysvetľovala so zdôvodnením, „Zem patrí ľudu, ktorý ju so zbraňou obránil. Ale požadujeme pre ľud spolu gazdovské nástroje, ale aby si zem obrobiť mohol. Požadujeme“ ... peniaze, peniaze, peniaze. Riešiť sa to malo tak, že štát mal zobrať tým, čo majetok mali. Podľa názoru redakcie z 1. decembra 1918 bol parlament „jako to už včil všade čítame a slyšíme, volou národa volený lež násilnosťou, terrorom, peniazmy a pijatikou bol kúpený. A uznajme, náš ľud tiež nebol dospelý k tomu, aby právom volebným užíval vedel; náš ľud ani to netúšil, že keď si presvedčenie skryje, alebo aj zapre a zapredá, vtedy si odpredá svoje najdrakšie právo a svoj vlastný blahobyt.“

Významný slovenský historik a archeológ Štefan Janšák účastný vzniku československého štátu, neskôr pri jeho hodnotení sa vyjadril o súdobých slovenských politikov, že „sa nestaralo o politickú výchovu ani ľudu, ani mladých adeptov politiky. Táto výčitka platí aj politickému vedeniu slovenských vecí v Budapešti, kde stál na čele Milan Hodža. Na celom Slovensku boli pred prvou svetovou vojnou hádam len traja – štyria ľudia, ktorí študovali politiku a štátovedu i teoreticky a vedeli vôbec, čo je politika. ... Osud slovenskej politiky bol nad pomyslenie trudný. Tí traja či štyria naši politici so širším rozhľadom držali svoje vedomosti len pre seba ako nejaké výrobné tajomstvo. Komunálna, vnútorná zahraničná a svetová politika, tieto pojmy zneli nám mladým v ušiach ako magické formulky bez toho, že by sme boli vedeli, najmä z hľadiska slovenského, čo sa za nimi skrýva. ... Mladým ľuďom zaujímajúcim ... sa o politiku, najmä študentom na vyšších školách, chýbal úvod do politiky, akýsi katechizmus, kde by sa boli vysvetlili súvislosti medzi javmi hospodárskymi a sociálnymi na jednej strane a štátovedou na strane druhej.“

Práve v súvislosti so zavedením všeobecného volebného práva v Československu začiatkom roka 1919 si prezident T. G. Masaryk uvedomoval silu každého jedného voličského hlasu, ale i riziká vyplývajúce z absencie politických vedomostí u verejnosti o politike a o fungovaní nového typu parlamentu. Všeobecné volebné právo bolo skutočne všeobecné, pretože sa týkalo všetkých mužov aj žien, gramotných i negramotných, bohatých, chudobných i tých úplne bez majetku. K prvým krokom vtedajšieho československého parlamentu, teda Národného  zhromaždenia, patrili i uzákonenie povinnosti zabezpečiť vyučovanie občianskej náuky a výchovy k demokracii postupne na všetkých typoch škôl až po vysoké. Pre verejnosť bola možnosť oboznamovať sa so svojimi právami vo verejných knižniciach, ktoré museli byť zo zákona zriadené v každej obci. Od jesene 1938 po ľudáckom zlikvidovaní politickej opozície a vyhlásení poslušnosti voči Vodcovi za najvyššiu cnosť (toho, ktorý v roku 1918 vyzýval k rabovačkám), sa so vzdelávaním občanov k demokratickej správe vlastného štátu skončilo. Záujem pokračovať v ňom nemali, samozrejme, ani komunisti po svojom prevrate roku 1948.

Tak sa stalo, že keď po vyše štyridsiatich rokoch totalitný politický systém jednej vládnucej strany zanikol a vytvárali sa podmienky pre vznik parlamentnej demokracie, mali skúsenosť s riadiacimi funkciami v správe štátu len komunisti a skúsenosť s fungovaním pluralitného demokratického parlamentu nemal vlastne nikto. Volebné programy nových politických strán, vládne programy, princípy koaličného fungovania v parlamente i vo vláde, postavenie opozície v parlamente, to všetko bola pre poslancov a členov vlády veľká neznáma. V porovnaní s politikmi z roku 1918 a 1920 mali obrovskú výhodu v dostupnosti množstva modernej politickej literatúry. Ale koľkí z nich ich doteraz čítali a niečo sa naučili?

Tento krátky exkurz do histórie ukazuje, že to, čo sa u nás v spoločnosti a v politike v súčasnosti deje, je práve svedectvom veľmi nízkej vedomostnej úrovne o fungovaní parlamentnej demokracie vo verejnosti. Napr. o volebné programy politických strán vôbec nie je záujem a občania ich považujú len za prázdne sľuby, hoci ich plnenie môžu priebežne kontrolovať. Dôkazom nevedomosti občanov o fungovaní politických strán v parlamente je napr. ich preferovanie novovzniknutého politického subjektu Obyčajných ľudí, ktorý však nie je ani stranou ani hnutím a sústreďuje v sebe tak súčasných ako i bývalých poslancov parlamentu zo strán od ľavice po pravicu i doteraz ešte nezaradených. Z tohto dôvodu nemá ešte ani volebný program ale je oň najväčší mediálny záujem. Nikto z novinárov sa ani neopýta, ako si napr. predstavujú svoju prácu v parlamente, spoluprácu v koalícii s inou stranou, hlasovanie o zákonoch ani na politickú zodpovednosť voči voličom. Iniciátor tohto celého cirkusu sa nominoval na posledné miesto v kandidátke, dovolávajúc sa krúžkovania pri voľbách. Práve táto kandidátska listina s množstvom akademicky vzdelaných ľudí, čoho sa jej „zostavovateľ“ stále dovoláva, je žiaľ dokumentom o ich úrovni politického vedomia Doterajšie vyjadrenie v niekoľkých vetách o programe Obyčajných ľudí ukazuje, že sa v prvom rade spoliehajú na prebiehajúcu „akciu Gorila“. A práve táto „akcia“ len dokumentuje snahu aj mnohých „ašpirantov na poslanecké kreslo“ ignorovať právne kroky, ktoré mali resp. majú inštitúcie ako polícia a prokuratúra v tejto veci vykonať. Svedčí to nielen o veľmi nízkom právnom vedomí a právnej kultúre priživujúcich sa ľudí na téme Gorila, či už z politických strán alebo médií, ale aj o zlom úmysle poškodiť politického súpera či politika ako takého. Napr. požiadavka, aby   politici odišli z politiky preto, lebo sú tam „už dlho,“ dokumentuje nulové znalosti o fungovaní politických strán v demokracii. Takéto požiadavky totiž môžu mať iba členovia politickej strany pri voľbách do straníckych funkcií.

Žiaľ, nehoráznym spôsobom sa na tejto tzv. kauze priživujú médiá. Spôsob, akým napr. v nedeľu 22. januára moderátorka naliehala na podpredsedu SDKÚ I. Mikloša, aby vysvetlil, prečo predseda M. Dzurinda nekonal tak, ako si ona predstavovala, že konať mal, i keď by to bolo v priamom rozpore so zákonom a s jeho kompetenciami, bol neuveriteľný. Na jednej strane treba uznať, že občania na základe informácii, ktoré sa na nich rinú majú na znechutenie z politiky množstvo dôvodov. Avšak treba pripomenúť, že na lepší spôsob spravovania štátu, ako na nedokonalú a večne sa dohadujúcu demokratickú politiku, zatiaľ nikde neprišli. Kde sa o to pokúšali, dopadlo to zle predovšetkým pre radového občana. Aj programové démonizovanie politikov, bez ohľadu na ich pozíciu v politickom spektre, a mediálne znechucovanie občanov politikou ako takou môže byť politickým cieľom, a stáť za nim môže konkrétny politický záujem.

V súvislosti so situáciou, ktorá na Slovensku momentálne pred voľbami je, sa priam natíska na záver ešte jeden citát od nedávno zosnulého českého novinára a spisovateľa V. Houšku o výsledkoch aktivít českých médií: „Spílat a vysmívat se politikům (a ne pouze těm na levici nebo na pravici či uprostřed, nýbrž všem, bez výhrady všem!), to je bezmála všeobecný názor našeho obyvatelstva. Ale nedivme se: televize nabízí programy, v nichž se s politiky zásadně netančí, v nichž nejvíce sebevědomý moderátor všech dob se například živých politiků táže, kdy naposledy něco ukradli, kdy šlápli do něčeho nevoňavého, kdy se pomočovali nebo zda si občas šlehnou marihuanu. Televize je architektem veřejného mínění i veřejného úšklebku. V historicky nejkratší době se jí podařilo odpudit většinu svých věrných diváků od volebních uren. Náhradou za to k večeři servíruje, den co den, nudné veselé historky ze života osobností, mezi něž jsou zařazováni i hlasatelé večerních zpráv nebo proroci zítřejšího počasí. Kdo jen poněkud dbá na svou čest, moudře vyhlašuje, že se mu politika hnusí. Kdežto ti opravdu rozumní lidé vědí, že politika je stejně skličujícím osudem, řemeslem, uměním a hygienickou nezbytností jako třeba práce instalatéra, zubního lékaře nebo hrobníka.“