Magdaléna Vášáryová: Žena na Slovensku môže byť len figový list?

Človek sa nestačí diviť. Len čo sa objaví silná žena v politike, okamžite sa vynoria úvahy a zaručené tvrdenia o tom, že je len figovým listom či potemkinovským plagátom silného muža. Lebo predsa slovenská žena nemôže byť samostatná alebo nedajbože silná, no nie? Z čoho u slovenských mužov vzniká toto neochvejné presvedčenie, ktoré v konečnom dôsledku odrádza schopné, pripravené a sebavedomé ženy od vstupu do správy veci verejných, neviem. Veď už máme vyše osemdesiat rokov aj volebné právo a lekári už netvrdia, že sme neschopné pochopiť teoretickejšie predmety. Dokonca sme v priemere aj vzdelanejšie ako mužské pokolenie na Slovensku. Spomínajú nostalgicky na časy, kedy Šoltésová mohla doma písať, až keď poumývala riad a Slančíkovú radšej vyhnali na dedinu, aby nezavadzala tým svojím kritickým myslením?  Alebo si spomínajú na „Mečiarove girls“, ktoré ešte po roku 2006 pri útočných vystúpeniach v parlamente na Muftiho adresu vytvárali okolo neho fyzický val a zabávali ho, aby ho tie obvinenia tak neboleli? Alebo dievčenský klub Pavla Ruska, ktorý s ním zostal do trpkého konca, keď už všetci muži opustili palubu?

Možno je to preto, že len čo vyhlási žena záujem o najvyšší post, okamžite zafunguje mužská ješitnosť a solidarita. Aj teraz, keď ohlásila Lucia Žitňanská kandidatúru na post predsedníčky SDKÚ-DS, žiadne mužské pero sa nezachvelo a hneď vyslalo všetkým príslušníkom svojho pohlavia mesidž :    “nebojte sa, nič z toho nebude, veď je to len žena, a tak musí byť len figovým listom pre muža za ňou. Tak to bolo doteraz a tak to zostane až do konca našich dní. My sme predsa tí jediní dôležití.“

Ktorý post je dôležitejší? Predsedníčka strany, predsedníčka vlády  alebo prezidentka? O všetky tieto funkcie sa už ženské kandidátky uchádzali, a tým otvorili možnosti svojím kolegyniam, aby konečne uspeli a prebili sklenený strop, ktorý je na Slovensku ešte stále prinízko. A tak musíme vyslať my mesidž pre mužov: „máme pre vás smutnú správu. Moderné ženy na Slovensku už nikdy nebudú slúžtičky, pomocníčky, domáce čašníčky. Budú sa nielen hlásiť, ale aj preberať funkcie, ktoré ste mali doteraz vyárendované len a výhradne vy. A to bez ohľadu na to, či ste mali na to predpoklady alebo nie“.

Dôležité je, aby ženy - političky tvorili kompaktný a solidárny tím profesionálne pripravených, nezávislých a odhodlaných žien, ktoré zahodia do smetí zoschnutý figový list a roztrhajú potemkinovský plagát. Už ich nebudú potrebovať. Pre voličov v parlamentných voľbách môže byť dokonca veľmi zaujímavé, v ktorých politických stranách sa už vyskytujú takéto nezávislé ženy. Zdá sa, že v novovznikajúcich politických subjektoch nie. Ale len cesta vzájomnej podpory a priestor, ktorý vytvárajú zavedené strany so štruktúrami po celom štáte, je tá cesta, ktorou si prešli pred dvadsiatimi rokmi ženy - političky v škandinávskych krajinách. Vo Fínsku sa už nikto nečuduje, že mali nielen prezidentku ale aj ministerku obrany.

Na rozdiel od romantikov si nemyslím, že ženy slovenskú politiku zjemnia, „skrásnia“ a podobné sprostosti, o ktorých tak zanietene rozprávajú. Ale je pravdou, že každá verejne činná žena musí byť trikrát silnejšia a dvojnásobne vzdelanejšia, pokiaľ sa chce uchádzať o funkciu vo verejnom priestore. Vedia o tom starostky dediniek, ale aj primátorky, riaditeľky odborov v štátnych inštitúciách, ministerky. My ženy máme iný ťah na bránku, iné priority a iný spôsob vyjednávania. Nie preto, že sme inými ľuďmi a inými občiankami, ale preto, že máme za sebou inú skúsenosť, iné životné roly a výchovou novej generácie nadobúdame iný kontakt nielen s mladými ľuďmi, ale aj s každodennou realitou. Nelietame v oblakoch, nerozmýšľame stále len o sebe a svojej kariére, ale stojíme pevne na zemi. Až by sa človeku chcelo popriať Slovensku, aby takýchto žien malo čím viacej.