Martin Erdöfy: Päť dôvodov, prečo som rád, že Weiss skončil
Vladimír Weiss už nie je trénerom slovenskej futbalovej reprezentácie.
Aj napriek tomu, že je naším historicky najúspešnejším koučom a dosiahol vo farbách dvojkríža doslova zázraky, dozrel čas na zmenu. Jeho odchod už bol nutný i žiadaný a podľa mňa môže slovenskému futbalu len pomôcť.
Chcete vedieť prečo?
Tu je päť dôvodov, prečo som koniec Weissa pri reprezentačnom kormidle privítal:
1. Nesplnil stanovený cieľ postúpiť na majstrovstvá Európy buď priamo, alebo sa o ne aspoň popasovať v baráži. Uplynulá kvalifikácia aj napriek sľubnému rozbehu a nádejnému priebehu dopadla katastrofálne. V žiadnom z vystúpení neboli reprezentanti SR lepší ako ich súperi. Ani šťastné triumfy nedokázali zakryť fakt, že sa herne mimoriadne trápia a nevedia, čo s tým. Slovenský problém hrať pohľadný a vôbec pozerateľný futbal sa v plnej nahote preukázal najmä v súbojoch s trpaslíkom z Andorry a vyvrcholil debaklami s Arménmi. Predstavenia Hamšík a spol. sledovali fanúšikovia zväčša útrpne a vŕzgajúc zubami. Už nestačili ani pozitívne zhody náhod. Osemfinalisti MS v JAR skrátka mali na európsky šampionát postúpiť, či aspoň bojovať dôstojne, no nepodarilo sa. Prevládlo tak sklamanie a frustrácia. V obdobných prípadoch zvyknú tréneri národných výberov končiť. A sami. Vtedy, keď môžu - a nie, keď musia. Weiss to vďaka mnohým faktorom však nedokázal. Jeho umenie (ne)odísť sa v našich končinách už pomaly stáva evergreenom.
2. Na dvoch stoličkách – navyše jednej medzinárodnej - sa fungovať jednoducho nedá. Táto realita symbolicky zlomila väz i Weissovi. Čas ukázal, že ujať sa vedenia bratislavského Slovana preňho nebolo práve najšťastnejšie. Skúsený tréner musel razom rozptýliť svoju pozornosť a schopnosti na dva fronty, z čoho (minimálne) na tom jednom fatálne neuspel. Potvrdili sa tak kuvičie hlasy o tom, že Weissov pomalý návrat do klubového futbalu môže skôr, či neskôr slovenskej reprezentácii ublížiť. Tvrdím, že radšej robiť jednu vec dobre, ako dve polovične!
3. Voľba na svoje „kone“ Weissovi úspech veru nepriniesla. Cyklické nasadzovanie stále tých istých „statočných“ sa obrátilo proti nemu. Jeho obľúbenci, ktorým dával príležitosti aj vtedy, keď vo svojich tímoch dlhodobo nehrávali a nemali zďaleka optimálnu formu, ho sklamali. Uprednostňovanie poniektorých, ktorí neprežili vlastnú slávu, na úkor tých rozohratejších nerobilo dobrú krv a nezdravo konzervovalo mužstvo – niekedy až do podoby letných výletníkov... Nemenná taktika a chybná stratégia si žiadali viac nápaditosti, risku a odvahy. Kúzlo pominulo. Progres sa mesiacmi menil na degres a motivácia kľúčových mužov najcennejšieho dresu upadala. Vnútorná rezignácia a nesúdržnosť jednotlivcov v (ne)prospech kolektívu bila do očí. Bez nových tvárí bolo v starom kurníku pusto. Slovenská futbalová loď sa dostala do slepej uličky a stratila smer.
4. Weiss vonkoncom neustál tlak verejnosti, odbornej obce i Slovenského futbalového zväzu. Výkony a výsledky jeho družiny logicky dráždili všetkých, ktorí koženú úprimne milujú. Vulgárne a neprístojné správanie sa z jeho nevyrovnanej osoby tryskalo na počkanie a aj po sérii ospravedlnení a prísľubov, že sa polepší, bolo len otázkou času, kedy a ako vypení najbližšie. To, že je Weiss psychicky labilný, je reálne a neodškriepiteľné tvrdenie. Ľudský prístup, prirodzená morálka a slušnosť i poriadna dávka pokory zdobia jeho slávnejších kolegov, no Weiss z nej viditeľne veľa nepobral. To i absolútne nezvládnutá komunikácia ho stáli vlny a tony sympatií.
5. Astronomické, nekresťanské a bezprecedentne nadštandardné platové podmienky, nastavené predchádzajúcim vedením SFZ, pôsobili u nás rušivo a kontraproduktívne. Slovenský národ zvykne závidieť. A rád. Weiss arogantne tvdil, ba sa až detsky chválil, že zarába kráľovsky a svoje peniaze si zaslúži, no opak bol pravdou. Za to, ako sa futbalisti v jeho dikcii za posledný rok prezentovali na trávniku i mimo neho, by si nemal prísť ani na desatinu svojej verejno-tajnej gáže. Strata dôvery a rešpektu z viacerých strán bolo len normálnym vyústením vzniknutej situácie. Lenže to Weissa nezaujímalo, on si totiž s dôsledkami svojich činov nikdy nerobil ťažkú hlavu. Opojený pýchou povyšoval vlastné osobné záujmy nad tými pracovnými. A to mu v zákernom tieni prisilného ega nakoniec vykrútilo krk.
