Boh nás má rád všetkých rovnako. Včera sme o tom spolu hovorili

Dúhový pochod Bratislava 2010 je ďalším krokom k tolerantnejšej spoločnosti na Slovensku. Ako všade vo svete, nepochybne vyvolá vlnu emócií, pozitívnych, ale aj tých negatívnych.

Pokiaľ ide o kritiku, bude bezpochyby „vyšperkovaná“ znoškou rado-by-hodnotových fráz o tzv. tradičnej rodine, prirodzených danostiach o rolách muža a ženy, ako je napríklad schopnosť porodiť dieťa daná do vienka výlučne našej pramatke Eve a podobne.

Ja sama som veriaca a moja viera sa pribúdajúcim vekom prehlbuje stále viac a viac. Dospela som do štádia, že vo chvíľach kľudu a pokoja sa s Bohom spolu zhovárame. No, zhovárame, ja mu kladiem otázky rozoberám rôzne svoje pochybnosti a on mi múdro a úprimne, ako sa na Boha patrí, odpovedá, vysvetľuje a zdôvodňuje.

Tak som sa ho pýtala na viaceré témy.

Napríklad, keď moja mama pred rokom a pol zomierala na ťažkú rakovinu a v kóme, nezvratne nevyliečiteľnú a umierajúcu, ju držali pod morfiom pri „živote“ ešte niekoľko bolestivých mesiacov.

Vtedy, väčšinou keď som pri nej sedela na posteli v nemocnici, videla som jej vyvrátene oči a pravidelne sa vracajúce kŕče, penu na ústach a odsávač plný hlienov (je to podľa vás nechutné, tak to preskočte, ale takto v realite vyzerá tzv. posledné štádium rakoviny mozgu), tak teda vtedy som sa ho pýtala, či je správne, ak moderná medicína na jednej strane zachraňuje a predlžuje ľuďom životy až do štádia, kedy v obrovských bolestiach umierajú a či On, takto trestá bezbožníkov. Myslím tými bolesťami a spol., lebo aj to mi ktosi napísal na diskusnom fóre, že si to asi zaslúžila. Polemizovali sme spolu o tom, či keď môže medicína pomáhať so zdravím, nemala by pomáhať aj s odchodom nevyliečiteľne chorých a v obrovských bolestiach umierajúcich ľudí.

Dlhé dni bol ticho, nedal o sebe nič vedieť, asi premýšľal, lebo viete, aj Boh premýšľa, a myslím že oveľa častejšie a dôslednejšie ako my. A potom, jedného večera mi odpovedal. Bol to vôbec náš prvý osobný rozhovor.

To, čo mi povedal, je už len medzi mnou a Ním, lebo maminka už zomrela a On ju má teraz pri sebe. Ale ďakujem mu za rešpektovanie môjho názoru na asistovanú eutanáziu.

Neskôr prišli samozrejme aj iné témy. Pre mňa osobne nie až také bolestivé, ale rovnako dôležité pre náš život tu na Zemi, v dnešnej dobe. Hovorili sme spolu o pokore, o možnostiach a ochote pomáhať ľuďom, o odpúšťaní tým, ktorí k nám boli v živote nespravodliví alebo nám ublížili. Aj o tom, že zabúdame dávať a chceme len brať a aj o modernejších témach dneška. Napríklad, že používanie prezervatívu je jedna z mála prevencií pred nákazou pohlavnými chorobami, že antikoncepcia či taká asistovaná reprodukcia prinášajú oveľa viac pozitív ako negatív. Že ženu „nestvoril“ preto, aby sa výlučne starala o deti a manžela a nemala ani pomyslenie na vlastnú sebarealizáciu či ambície.

A ozaj, prisahal mi, že nie sme zo žiadneho Adamovho rebra. Myslím nás, ženy. Tiež povedal, že chápe, že rozhodnutie o prerušení tehotenstva je veľmi ťažké, ale že si ho žena musí urobiť sama a tiež si s jeho následkami, najmä psychickými, potom celý život žiť, a že žiaden iný človek a politik zvlášť, jej do toho nemá kecať a vnucovať jej svoje „morálne“ predstavy zákonom. Boh totiž vie, že v konečnom dôsledku so svojimi rozhodnutiami aj tak musíme žiť hlavne sami/é, a že to nie je vôbec jednoduché.


No a predvčerom my volali z jednej televízie, vraj čo si myslím o sobotňajšom Dúhovom pochode. Odpovedala som pomerne automaticky, lebo na tému akceptácie „sexuálnej menšiny“ je môj názor dlhodobo známy. Ale keď už teraz s Pánom tak akosi v kontakte, tak som ho večer, teda skôr v noci, ležiac v posteli hotelovej izby v Štrasburgu (bolo parlamentné rokovanie EP) požiadala o jeho názor. Lebo vraj je proti tradičným hodnotám veriacich.

Mimochodom v tomto sa bigotní kresťania a ortodoxní Židia vzácne zhodujú (pozn. autorky zámerne uvádzam tieto dve náboženstvá, lebo Európa má kresťansko-judaistické korene).
Včera mal Pán asi veľmi dobrú náladu a možno, keďže už bolo dosť neskoro, aj viac času.

A tak mi povedal, že čo sa týka sexuálnej orientácie, vadí mu celkom určite pedofília a fackuje ho hanba najmä za kňazov či iných cirkevných hodnostárov, ktorí zneužívali svojich bezbranných chovancov/kyne. Vadí mu to najmä preto, lebo oni sa vraj samonominovali za jeho, teda Pánových reprezentantov tu u nás na Zemi. Rovnako mu vadí týranie, či už detí, žien a vôbec všetkých živých bytostí, ktoré sa vyskytuje aj v tých spomínaných tradičných rodinách.

A vôbec, veľmi mu vadí násilie vo všeobecnosti. Hovoril tiež o II. svetovej vojne a pýtal sa, či už ľudia zabudli ako sa tu, u nás v Európe medzi sebou zabíjali. Kvôli svojej viere, príslušnosti k národu či rase, kvôli svojmu zdravotnému alebo mentálnemu postihnutiu, alebo len kvôli tomu, že sa proste niekto, niekomu, znepáčil. A potom, ako bol v takej pohode, vrátil sa k lesbičkám a gayom. Pýtal sa ma, že či sú tí ľudia slušní, spravodliví, čestní, poctiví? Odpovedala som mu že áno, presne tak, ako tí „vačšinoví“.

Potom pokračoval, vraj či chcú byť rovnakou súčasťou spoločnosti ako ostatná väčšina, či platia dane, či zdravia susedov, či sa starajú o svojich blížnych a pomáhajú im, či ctia svojich rodičov a s láskou vychovávajú svoje deti (lebo mnohí z nich ich majú a sú naozaj ich vlastné). Opäť som odpovedala áno, rovnako ako tí väčšinoví. Na chvíľu ostal ticho a po pár minútach mi povedal, odkáž im, že ich mám rád. Rovnako ako tých väčšinových.

Včera večer ma opäť, ako vždy potešil. Svojou úprimnosťou, dobrou, toleranciou, rozvahou a múdrosťou. Ale mám voči nemu záväzok a chcem si ho splniť. Dovoľte mi preto všetci tí, ktorí sa k svojej Inakosti hlásite, ale aj tí, ktorí ste nato doteraz nenabrali kvôli rôznym predsudkom odvahu, aby som vám odovzdala dôležitý odkaz.

Boh vás má rád rovnako, ako nás väčšinových. A podobne, ako nenazerá do našich postelí, nezaujímajú ho ani vaše. Má vás rád ako ľudí, ktoré sú plnohodnotnou súčasťou ľudského spoločenstva a drží vám palce, aby ste boli v živote šťastní.

Pripájam sa k Bohu a želám vám to isté. Mám radosť, že ste sa rozhodli prihlásiť k svojej inakosti verejne a je mi cťou, poznať niektorých z vás osobne.

Monika Flašíková-Beňová

Najčítanejšie

Reklamné správy