Koňýk zo Zóny A: Pussy Riot sú bláznivé baby

BRATISLAVA - Legenda československého punku. Líder a spevák skupiny Zóna A. V päťdesiatke sa stal druhýkrát otcom. S priateľkou a jednoročným synom Erichom sa odsťahovali z centra Bratislavy a teraz žije v druhom najstaršom dome v Devínskej Novej Vsi. Na pódiu energický a dominantný, v súkromí pokojný a rozhľadený človek. Svoje názory vyslovuje priamo a bez najmenších problémov hovorí aj o nepríjemných veciach. Punker telom aj dušou – Petr „Koňýk“ Schredl.

Koňýk zo Zóny A: Pussy Riot sú bláznivé baby
S bratislavským otcom punku o súkromí aj minulosti v socializme Zdroj:archví P. Sch.

Máš české meno. Si pôvodom Čech?

Mamka je Češka, otec Karpatský Nemec. Narodil som sa v Čechách. Otec tam bol na vojne a jeho najlepší kamarát v kasárňach bol mamin brat. Raz dostal opušťák iba na jeden deň a neoplatilo sa mu ísť na Slovensko, tak šiel k nemu na návštevu. No a tam sa nejak s mojou mamou do seba zapozerali a o nejaký rok-dva som už bol na ceste.

Ako dlho si býval v Čechách?

Deväť rokov. Potom tatkovi pridelili podnikový byt v Bratislave a ako deväťročný som sa s našimi presťahoval na Slovensko.

Považuješ sa za Bratislavčana?

Prežil som v Bratislave už 42 rokov, tak mi asi iné nezostáva.

A predsa si ju nakoniec vymenil za dedinu.

Áno, tu v Devínskej Novej Vsi som sa našiel. Doteraz som býval v bytoch a teraz bývam v rodinnom domčeku a to je úplne iná kvalita života. To je mnohonásobne lepšie ako nejaký byt v centre mesta. Kedysi to v Bratislave bolo dobré, ale dnes mesto ovládli developeri, autá, reklamy a turisti. Obyčajný človek je tam skôr na obtiaž.

Dedina, to ale neznie veľmi punkovo.

Je pravda, že punk sa spája s mestom. Dokonca keď bola kedysi nejaká punková kapela mimo hlavného mesta, už sme sa na nich pozerali cez prsty a hovorili si – čože? To čo je? Punková kapela z vidieka?!  V Devínskej však bola už za komunistov silná punková partia. A keď napríklad prídem večer do krčmy, často sa stane, že tam nájdem aj desať punkáčov. Som tu medzi svojimi.

Takže punkový veterán našiel svoj pokoj na dedine?

Devínsku Novú Ves by som nenazýval typickou dedinou. Je to niečo na okraji. Spája klady mesta aj klady dediny. Za dvadsať minút som v úplnom centre Bratislavy v Randali, takže nie som niekde odrezaný od sveta.

Ale ten svoj pokoj tu máš.

To už asi súvisí s vekom. Keby som si pred dvadsiatimi rokmi povedal, že sa sem presťahujem, tak neviem, ako by to dopadlo. Človek asi musí dozrieť k takémuto životu.

Ako si sa vlastne dostal k punku?

Čisto cez hudbu. Vôbec som nevedel, ako punkáči vyzerajú, aké majú texty. Ako tínedžer som počúval hlavne rock v rakúskom rádiu Ö3. Hrávali tam  kapely ako Slade, Rolling Stones, Kinks a to som mal rád. Okrem toho sa tam objavili aj popové – Abba, Smokie... aj to sa mi vtedy páčilo. Počúval som to, nahrával som si to a zrazu niekedy začiatkom roka 1978 som zaregistroval silné, mohutné, rýchle, ale popri tom stále melodické kapely a tie sa mi začali páčiť oveľa viac.

Vtedy som vôbec nevedel, že je to punk rock. Ani dokonca, čo je to punk rock. Vedel som, že je glam rock, hard rock ale punk rock? Hovoril som si toto je výborné, to sa mi naozaj páči. A tak som to začal zháňať.

Vtedy ale boli značne obmedzené možnosti, nie?

Bolo to veľmi ťažké. V tých časoch to tu nikto nemal. Aspoň teda medzi mojimi kamošmi. Občas sa mi niečo dostalo do uší v takom zmysle – áno, môj kamarát má nejaký Ramones, nejaký ďalší spomenul, že jeho kamarát má na kotúči nahratý Stranglers a tak to šlo. Pomaličky som spoznával túto hudbu viac a viac. Môj sused v paneláku bol Leďo. Bývali sme od seba štyri metre.

Mal asi trinásť rokov a  ja som mu tú muziku púšťal a hovoril som mu – toto je výborná hudba, punk rock. Leďo nahovoril svojho otca, ktorý bol lodníkom na Dunaji, aby nám kúpil platne. Napísal mu na papierik, čo by sme chceli a on z každej plavby priniesol pár platní. Z Nemecka a Rakúska nosil veľa dobrých vecí, keď šiel na juh, tam bola len Juhoslávia. Ale aj tam občas vyšli dobré veci. Zo západu nám nosil Bravo, kde boli plagáty punkových kapiel, obrázky, články. V rokoch 77 – 79 bol punk normálne v hitparádach na špici, tak sme toho v tom časopise našli naozaj veľa.

Vnímal si vtedy punk čisto ako hudbu alebo si sa snažil k nemu zaradiť aj výzorom?

Ja som chodil oblečený v tesilákoch, široké gate, nejakú košeľu s golierom, dederónku, či čo to bolo. No proste to, čo sa v tých komunistických obchodoch dalo kúpiť. Najprv som ani netušil, ako sa punkáči obliekajú a potom som ich videl na fotkách v spomínanom časopise. Mali reťaze, zicherky v hube. Hovoril som si, že to musia byť nejakí blázni a ja takto nikdy chodiť nebudem.

Raz mi ale sestra povedala: punkáči chodia na diskotéky do Devína, tam sa schádzajú. Tak som tam s ňou išiel. Bolo ich tam asi osem. Odznaky, vybíjané opasky, reťaze, naježené vlasy...  Ja som bol oblečený tak na slušáka. Mal som nejakú riflovú bundu, menčestráky. Keď začali púšťať punk, začal som s nimi skákať, pogovať, spieval som s nimi Sham 69. Pamätám si, že mi hovorili – ty poznáš aj Sham? Odkiaľ to poznáš? A čo si takto divne oblečený? A tak som si v priebehu pár týždňov upravil svojpomocne šatník podľa punkových pravidiel.

Čo na to rodičia?

Tatko sa ma pýtal, či som blázon, čo to robím zo seba za strašidlo. Ale mal som už 19 rokov, tak mi mohol hovoriť, ale nie rozkazovať. Mama, tá tiež krútila hlavou. Aj keď som býval u rodičov, mali sme akúsi dohodu, že pindať môžu, ale robiť si budem čo chcem. Bol som už viac menej sám sebe pánom.

Kedy si sa začal zaoberať myšlienkou, že budeš nielen fanúšik, ale aj spevák punkovej skupiny?

Bolo to v roku 1980. Vtedy, keď som bol na tej diskotéke v Devíne. Leďo, môj sused, si od môjho tatka požičal gitaru, starú Jolanu, s tým, že si budú v pivnici hrať. Boli traja. Bubeník bol z prízemia, Leďo bol z prvého poschodia, basgitarista z druhého poschodia. Všetci z jedného paneláku v Karlovke.

Raz som zišiel dolu, že sa pozriem, čo to tam stvárajú. Prišiel som a oni hrali nejaký Olympic, Žbirku a tak. Olympic bola vtedy, a vlastne aj dodnes je, pre mňa československá kapela číslo jedna. Chalani to však nevedeli spievať, tak som to skúsil ja. Páčilo sa im to a spýtali sa ma, či by som nešiel k nim do kapely.

Bola to výhoda, keďže ste boli všetci štyria z jedného paneláku.

Jasné. Niekto vždy zazvonil, obehli sme sa a zavreli sme sa do pivnice. Z toho vznikla kapela Paradox. Potom som ale odišiel na vojnu. Paradox vďaka tomu veľmi nefungoval. Posielal som z vojny texty a chalani mali len skúšky. Keď som sa vrátil z vojny na jeseň 82, začali sme uvažovať nad registráciou a na začiatku roka 83 už boli aj nejaké prvé koncerty. Rok sme hrali ešte ako Paradox, potom sa to obsadenie pomenilo a vznikla Zóna A.

Dalo sa v tých časoch vôbec koncertovať?

My sme išli v podstate v šľapajach dvoch vtedajších významných kapiel. Ventil RG a ExTip. Ventil RG bolo síce ska, ale medzi punkáčmi to bola veľmi obľúbená skupina a ExTip, to bola vtedy asi jediná punková kapela, ktorá pravidelne hrávala. Myslím, že už od roku 1981. Raz po koncerte som došiel za nimi, že máme tiež kapelu a chceme koncertovať. Myslím, že to bol Ozi, vtedajší bubeník ExTipu, ktorý nám povedal, kde sa máme registrovať a čo máme robiť. Tak sme sa prihlásili. Najprv to bola nejaká prehliadka mladých kapiel, tam sme hrali tri pesničky, o pol roka zase Festival politickej piesne, zase tri pesničky, potom sme hrali nejakým študentom a tak.

Mali ste už vtedy svojich verných fanúšikov?

Keď sme začali hrávať ako Zóna A, tak už na nás začali ľudia chodiť. Vlastne sa spojil Paradox a ExTip a z toho vznikla Zóna A. Sveťo a Ozi boli z ExTipu, Braňo Alex, známa postava punkového podhubia, a ja s Leďom z Paradoxu, takže už sa o nás vedelo. Na náš prvý koncert, ktorý bol zakázaný, pretože nám nepovolili texty, prišlo veľa ľudí. Druhý koncert nám tiež zakázali. Takže my sme stali medzi punkáčmi pojmom, ešte sme nemali ani koncert a všetci už poznali Zónu A.

Kedy sa to zlomilo a mohli ste koncertovať?

Mali sme pár koncertov a potom zrazu po dvoch rokoch hrania prišla silná protipunková vlna. Predtým to bolo aspoň tak, že keď som niekam prišiel, tak mi povedali: no jasné, rebeli, no máme tu niečo, nejakú rockovú prehliadku, tam dojdite, tam môžete zahrať pár vecí. A v tom osemdesiatomšiestom mi zrazu tí istí ľudia, keď som sa prišiel opýtať či môžeme zahrať na nejakej prehliadke, povedali, že už je neskoro, už je uzavretá a tak. Dostali to proste príkazom. Táto kapela nech nehrá.

Vyše roka sme nemali ani jeden koncert. Všade, kam som došiel, zatvárali dvere. Hovorili mi: nemáte prehrávky, nemôžete hrať. Keď sme chceli urobiť prehrávky, tak nás samozrejme vyhodili. Kolegyňa z práce, kde som vtedy robil, a zároveň predsedníčka SZM, mi hovorila, že majú zoznam skupín, ktoré nesmú účinkovať na kultúrnych podujatiach a Zóna A bola napísaná na čiernej listine ako prvá. Keď sme hrali prvýkrát po roku, museli sme byť uvádzaní len ako Z A. 

Roky 88 a 89 boli ešte o čosi uvoľnenejšie.

Našťastie sa pohli ľady v Rusku a v roku 1988 to prišlo aj k nám. Potom sme začali trochu viac hrávať. Mali na tom leví podiel Agnes Snopko, neskorší porevolučný minister kultúry, a Palo Maruščák. Títo dvaja sa nebáli a dostali nás na prvé rockové festivaly a tiež do Čiech. To už bola „prestavba“ . Zrazu, v priebehu mesiaca-dvoch, mi volali zo Smeny, z Mladých rozletov, čo boli v tej dobe významné mládežnícke periodiká, z rozhlasu a chceli rozhovor.

Jednoducho prišiel príkaz nejakého najvyššieho predstaviteľa SZM, že aj punkáčov treba podchytiť a treba sa im venovať, takže nás zrazu začali  akceptovať. Televízia sa ozvala, že chcú točiť klip do Triangla, Opus sa ozval, že chcú singel. Takže to evidentne musel byť nejaký príkaz od komunistov a zväzákov, že punk treba akceptovať a podchytiť.

Oficiálna nahrávka na platni však nevznikla.

Singel sa nenahral. Mala to byť pesnička Pivo. Bol tam text – Na Zdravie a na zvracanie. To vraj nemôže byť. Vravím, nedajme tam „z“ a bude to len na vracanie, akože vrátiť. Oni, že nie, že tam musí byť úplne iné slovo. Tak ja hovorím, že keď tam musí byť úplne iné slovo, tak ja idem preč. Tresol som dverami a singel nebol.

Aký bol revolučný osemdesiatydeviaty rok?

To už nám v podstate nikto do ničoho nezasahoval. Možno občas, ale to už sme boli rozbehnutí. Vtedy o nás natočili aj nejaký študentský film. Často sme hrávali aj v Čechách. Potom prišli demonštrácie a vieme, ako to skončilo.

Po 89-tom prestal mať punk príchuť zakázaného ovocia, prejavilo sa to na návštevnosti koncertov?

Už na konci komunistického režimu, keď punk nebol tak veľmi potláčaný, začalo punkáčov masovo pribúdať. Po revolúcii ich bolo zrazu strašne veľa. V roku 1990 boli všetci punkáči, aj tí, čo sa predtým punku báli. Bola to až taká, povedal by som, devalvácia punku. Rok 1990 a čiastočne aj 1991 bol jeden veľký punkový boom. Ale tak, ako strmo to vyletelo, tak to v rokoch 1991 a 1992 rovnako strmo padlo. To už začali byť všetci skinheadi, prišiel anarchopunk a všetci boli veľkí anarchisti, ktorí boli proti všetkému, neskôr grunge, hardcore a podobne. No a dopyt po Zóne v rokoch 92 – 93 dramaticky poklesol.

Pamätám si, že sme hrali v Bratislave v Účku a prišlo na nás 12 ľudí. Potom sa to zase začalo pomaly zlepšovať a okolo roku 1996 sa to zase dostávalo do normálnej roviny.  Myslím, že od toho roku máme návštevnosti koncertov viac-menej konštantné.

Dalo by sa povedať, že sa vykryštalizovali tí naozajstní fanúšikovia Zóny A?

Myslím, že áno. Odišli tí, čo tam boli takpovediac z módy a tí, čo sa im to páči, zostali.

Ako sa dívaš na dnešnú hudbu, na jej vývoj?

Veľmi to nesledujem. Ja som taký starý hňup, ktorý si myslí, že vývoj hudby skončil v polovici osemdesiatych rokov. Odvtedy podľa mňa nevznikla žiadna dobrá kapela. Taká, ktorá by bola fakt dobrá. Prišli také, ktoré, čo ja viem, zmixovali punk s metalom, metal s hip hopom, hip hop s jazzom a podobné hovadiny. Alebo sú retro, čiže kopírujú to, čo bolo v rokoch šesťdesiatych, sedemdesiatych. Ale to je vlastne v poriadku.

Počúvaš aj niečo iné okrem punku?

Okrem punku, new wave a powerpopu, počúvam ešte sixties. Kapely ako Kinks, Troggs, Beach Boys... je tam toho veľa. Samozrejme Rolling Stones.

Dnes je moderný hip hop. Čo si o ňom myslíš?

Nazývať hip hop hudbou je kravina. Mám ročného syna, ktorý tlčie na dvore do súdku od Plzne, do toho prdí a pľuje, tak to je taká istá hudba, ako hip hop. Keby sme vstali po desiatich pivách od stola a začali vykrikovať – choď do p...., to je hip hop. To nie je nič. To nemá s hudbou nič spoločné, ani s kultúrou.

A čo súčasná rocková hudba?

To je ako s vážnou hudbou. Každý ti povie, že vážna hudba je Beethoven, Bach, Mozart. Keby si sa opýtal na súčasnú vážnu hudbu, kto to počúva? Nikto. Súčasnú vážnu hudbu počúva päť ľudí. A tak isto ako vážna hudba dospela v určitom čase do svojho vrcholu, tak aj rocková hudba dosiahla svoj vrchol v šesťdesiatych, sedemdesiatych a prvej polovici osemdesiatych rokov. Odvtedy už nič.

Súčasnú hudbu nemá vôbec žiadny zmysel sledovať. Recykluje iba staré veci, alebo mieša štýly. Preto treba počúvať tie staré veci, ktoré boli dobré, originály. Nie nejaké lacné napodobeniny. Načo budeš počúvať dnešného vážneho skladateľa, keď to stojí za hovno? A aj dnešné rockové kapely stoja za väčšinou za hovno. To staré, to je výborné.

Zónu A asi nikdy nezahrajú v komerčnom rádiu. Potešilo by vás, keby sa to stalo?

Dnešné rádiá, teda okrem Rádia Slovensko alebo FM_Rádia, ktoré sa dajú počúvať, tie komerčné, to je niečo tak zlé, že ľudí, čo to prevádzkujú, by mali zavrieť. To je šírenie zlého vkusu. Keď také rádio počujem, hneď začnem byť nervózny, v takom niečom by sme nechceli byť.

Punk bol vždy spájaný s ľavicou, s robotníckym hnutím. Ty sa otvorene hlásiš ku konzervatívnej pravici. Nie je to paradox?

Kto spájal punk s ľavicou? Akurát tak ľavicoví novinári, ktorí ho tam chceli vidieť. Keby si sa v tej dobe opýtal hocijakého punkáča, či má rád ľavicu, tak ti ukáže prostredník. Keď neskôr vzniklo anarchopunkové hnutie a k ľavici sa naozaj hlásilo, tak to bolo preto, lebo si týchto punkáčov čičíkali politické strany. My sme napríklad hrali v Taliansku.

Došli sme do klubu a tam boli na stene namaľovaní obrovskí nadživotní Stalin a Lenin, ako sedia pri stole a hrajú šach, viseli tam červené zástavy a kadejaké heslá. Povedal som teda organizátorovi – ´počúvaj, buď tu nebudeme hrať, alebo budem mať veľmi kritický príhovor o komunizme, lebo vy to nepoznáte a my sme v tom svinstve žili.´

A on mi na to odpovedal: ´Vieš čo? Kľudne to môžeš povedať, ale my na to serieme. My serieme na celú ľavicu, na celú politiku. Toto je squat, my sme si túto budovu obsadili. Keby sme ju obsadili ako punkáči, príde polícia s obuškami, nakope nás do riti a vyhodí nás. My sme to obsadili ako Mladá komunistická ľavica. Zavolali sme Komunistickej strane, že sme mladí ľavičiari, oni nám hneď dali podporu, platia nám vodu, platia nám elektrinu a hotovo. Máme to povolené´.

To je z ich strany vypočítavosť, ale ty pravicu podporuješ bez toho, aby si z toho niečo mal.

Ja z toho mám iba negatívne veci, pretože mladí ľudia chcú poväčšine meniť svet, takže keby Zóna A spievala texty v súlade s ich myslením, nejaké pro-multikulti, tak by sme možno boli aj v tých rádiách a televíziách. Tým by som ale poprel seba a hlavne poprel nejaký zmysel pre dobro, pre čestnosť a spravodlivosť. Myslím si totiž, že tieto ľavicové a liberálne veci sú skoro všetky zlé. 

Podpora homosexuálov, podpora potratov, multikultúrna spoločnosť, prisťahovalectvo, to sú všetko veľmi zlé veci. Mám deti a chcel by som, aby žili v dobrom svete, akým Slovensko napriek všetkému ešte stále celkom je.

Ak nemáš smolu a nemáš za susedov také prasce ako môj kamarát Oskar Dobrovodský v Malackách, tak je Slovensko stále dobré miesto na život, keď to porovnám s tým, čo som videl na Západe. A chcel by som, aby to tak zostalo aj pre moje deti. A budem sa o to snažiť, aj keď to bude niekomu nepríjemné a aj keď to bude nepríjemné pre mňa.

Aký je tvoj názor na nedávne udalosti okolo ruskej punkovej skupiny Pussy Riot?

Tie bláznivé baby nemajú s punkom nič spoločné. Predpokladám, že je to kapela, ktorá je veľmi dobre dotovaná z nejakých kruhov, ktorým sa nepáči smerovanie Ruska. Dva roky si odsedia v base, po roku ich pustia a budú bohato finančne odmenené. Urobia turné po svete, kde si budú hovoriť – ó, to sú tie väznené... a zarobia na tom veľké prachy.

Odhliadnuc od toho, čo by podľa teba z toho mohli mať, myslíš si, že dvojročný trest je adekvátny?

Ísť do kostola a robiť tam bordel, to nie je punkové, to je idiotské. To môže urobiť iba idiot, alebo človek, ktorý je k tomu nejako motivovaný. Konkrétne finančne. A táto motivácia tam určite bola. Veď podľa toho záznamu je vidieť, že to bolo naplánované. Je to celé divadlo. Ak dostali dva roky väzenia, dobre im tak. Ony sú spokojné, ony s tým rátajú. To všetko bola súčasť plánu. O tom je to celé, urobiť bordel a dostať za to výborne zaplatené.

Ty si sa už mnohokrát vyjadroval k tvojmu podpisu spolupráce s ŠtB, ako sa na to dívaš s odstupom času?

No zaujímavé je, že som sa potom, ako som o tom začal hovoriť, stretol so „svojím“ eštebákom a ten mi povedal: čo to rozprávaš, veď ty si nič nepodpísal, tak prečo to hovoríš? Ja si to už ani presne nepamätám, či som podpísal, či nie, myslel som si, že áno. Bol tam veľký zmätok a keď som sa objavil v zoznamoch, tak som bol presvedčený, že som to podpísal.  Ale v tej dobe to bola správna vec. Kebyže nepodpíšem, Oziho a Braňa Alexa vyhodia z roboty, Sveťa a Leďa vyhodia zo školy a Leďo by hned šiel na vojnu. To by znamenalo, že je koniec Zóny A, to by bola veľká prehra. Takto sme hrali naďalej.

Ja som nikomu neublížil. Udával som len sám seba a kapelu, ktorej som bol vedúci, že kedy a kde budeme hrať. Mám čisté svedomie a keby som to musel urobiť dnes, urobím to tak isto.

Máš dve deti. Dcéra je už dospelá, syn Erich má rok. Ty máš päťdesiatjeden. Aké je to pre teba byť v tomto veku otcom ročného syna?

Eriško je najväčšia radosť. Je perfektný, veľmi dobre vyzerá, je vtipný, šikovný, múdry... ale to určite hovoria všetci rodičia o svojich deťoch. Pre mňa je to zlatíčko a som hrdý otec. Dcérka chodí na architektúru, je úžasná. V živote s ňou neboli žiadne problémy. Je to normálna baba, ktorá chodí na pivko, na koncerty, má rada melodický punk. Mám naozaj výborné detičky.

Bavia ťa ešte koncerty?

Musím povedať pravdu. Keby som to mal robiť zadarmo, tak robím štyri koncerty do roka. Je to dobre platená robota. Nie výborne, ale dobre. Za mesiac urobím päť koncertov, mám za to nejaké eurá, predám nejaké platne, mám zase nejaké eurá a to mi stačí. Baví ma to preto, lebo je to príjemné. Iní ľudia idú niekam do krčmy, tam slopú, vykrikujú hovadiny a potom príde k plateniu účtu a oni musia zaplatiť.

My ideme niekde hrať, vykrikujeme tam hovadiny na pódiu, slopeme pivo a potom príde k plateniu účtu a ja namiesto platenia ešte dostanem honorár. Je fajn keď prídu ľudia, ktorí nám hovoria, akí sme dobrí, že na nás vyrastali, že sme im zmenili život. Pekné mladé baby sa chcú so mnou fotiť. Takto ma to baví. Je to veľmi príjemné.

Je veľmi príjemné byť Koňýkom zo Zóny A. Odporúčam to všetkým.

Ľuboš Houška
 

Diskusia

Najčítanejšie

Reklamné správy