ROZHOVOR: Slovenský režisér Vosátko - ľudia chcú surový jazyk, nejde to zvrátiť

ROZHOVOR - Má tvorivý pretlak, preto režíruje úplne odlišné formáty zároveň, nerobí to pre peniaze, inak by si pred niekoľkými mesiami nezaložil vlastné komorné divadlo. KAROL VOSÁTKO (50) trikát vyhral cenu za videoklip roka, stojí za reláciami Pevnosť Boyard, SOS, Uragán, Mafstory, TOM, Športovec roka, hitparádami Triangel a Deka, muzikálmi nielen Novej scény a najmä zrodom kultového bratislavského Divadla GUnaGU, v ktorom spolu s autorom Viliamom Klimáčkom slovenskému publiku otvorili naturálne komické divadlo.

ROZHOVOR: Slovenský režisér Vosátko - ľudia chcú surový jazyk, nejde to zvrátiť
robím komédie, ktoré majú silnú tému. Prepracujete sa k nej cez humor, hovorí Karol Vosátko o svojej divadelnej práci, ktorá je len časťou spektra. Zdroj:Matej Jankovič/News and Media Holding

Keď sa chcem stíšiť, idem do kostola, prezradil vám online Elena Podzámska

Napriek tomu, že je "všade", jeho prítomnosť si najskôr nevšimnete. Pôsobí skromne, s neodmysliteľnou šiltovkou a plachým úsmevom. Po tradične náročnom dni sa s nami porozprával mäkkým, vyrovnaným hlasom, no veľmi otvorene priamo na scéne svojho nového autorského divadla La Komika v centre Bratislavy aj o tom, čo je najťažšie na práci s hercami, ako sa umenie prispôsobuje dobe, či treba démonizovať mainstream a na ktoré veci je zbytočné strácať čas.

TELEVÍZIA

Aktuálne nakrúcate novú sériu MasterChef. Vraj je to veľmi časovo náročné a spávať pár hodín. Prečo ste sa dali znova na televíznu prácu a čo vám dáva?

Minulý rok som celý robil divadlo, mal som osem premiér, tak to teraz musím nejako tvorivo vybalansovať, typ práce v inom médiu je odlišný. Je dobré, keď to zneutralizujete.. Keď celý rok jete plnenú papriku, zrazu dostanete chuť aj na rezeň (smiech). Naozaj sa chcete baviť o telke?

Nie, mňa zaujíma tá vaša tvorivá škála.

Áno, ľudia si ma nevedia zaradiť. Každý si ma pamätá z iného projektu, tým, že som robil aj  telky, videoklipy, reklamy, eventy. Divadlo ma nikdy neživilo, ale mnohí ma berú ako divadelníka, iní si ma pamätajú len z titulkov v telke.

Pomáha táto všestrannosť vašej diváckej základni? Cítite, že vás ľudia sledujú na viacerých poliach?

To neviem. Často sa stane, že tvorca urobí nejaký projekt a jeho priatelia mu gratulujú, aj keď si myslia že to nie je až také dobré a nepriatelia mu to nepovedia. Takže ako si mňa spájajú ľudia s ktorými vecami, ja netuším.

Alebo sa mi stane, že ma niekto stretne a spomenie mi, aký super klip som urobil pred rokmi, a to ma poteší. To je príjemná odozva.

Ako sa dnes zmenili televízne šou. Viac sa súťaží, viac sa smeje, všetko je rýchlejšie? Čo očakáva podľa vás dnešný divák?

Mám pocit, že od 90-tych rokov sa život strašne zrýchlil, žijeme povrchne a klipovo. Vládne fašizmus krásna a čísel, všetko musí byť estetické, lesklé. Čím sa ťažšie žije, tým viac sa darí alkoholizmu, hazardu, akejkoľvek zábave a spoločnosť si to musí vybalansovať. Je to prirodzená psychohygiena.

Boj komerčných televízií je neúprosný, sledujú sa čísla a určuje sa vkus národa. To, čo funguje vo svete, sa automaticky prenáša aj k nám, či sú to formáty, spôsob komunikácie, grafika, selfpromo a podobne.

Kde sa v tom nachádzate vy?

Nikdy som nerobieval reality šou alebo isté typy programov, vždy som apriori chcel robiť to, čo ma baví.  Na umenie si však treba zarobiť....

Zdroj: Matej Jankovič/News and Media Holding
DIVADLO

Toto skratkovanie funguje aj v divadle? Raz ste povedali, že aj keď robíte humoristické žánre, vyberáte sa tou ťažkou cestou. Čo to u vás znamená?

Že robím komédie, ktoré majú silnú tému. Prepracujete sa k nej cez humor, ale o to to silnejšie zasiahne diváka, keď sa smejete a potom zamrznete a príde „päť minút pravdy“. Som presvedčený, že to v ľuďoch potom viac rezonuje.

Moje softvérové naladenie sú komédie, aj keď tragédie neodsudzujem. V GUnaGU som prešiel akýmsi laboratóriom a to mi dáva silu robiť to, čo sa mi osvedčilo.

Stále je to kumšt alebo to už ide samo, napísať niečo vtipné, čo dáva zmysel?

Urobiť dobrú komédiu, nie je ľahké. Aj keď máte dobrý text a dobrých komikov, nemusí to fungovať. Je to alchýmia, kde vy musíte vedieť miešať. Nastaviť kombináciu hercov, nuansy v štylizáciách, pracovať s nadhľadom, kontrastom,  v časovaní a v mnohých iných veciach..

A napriek tomu si väčšina našich tvorcov volí drámu.

Myslím si, že nemáme komediálnu tradíciu a nemáme kvalitné pôvodné komediálne scenáre. Dlhodobo tiahneme k tragédii. Textami, herectvom aj samotnými dejinami. Sedí nám romantická tragédia.

Ako sa zmenil vkus divadelného publika, odkedy režírujete? A vôbec záujem o divadlo?

Keď som prišiel do GunaGU, inscenovali sme poetickú hru Caligari, také milé panoptikum z francúzskej histórie. Keď sme pri 10-tom výročí premýšľali, k akej hre sa nostalgicky vrátime, rozhodli sme sa pre túto, ale doba sa od roku ´93 po 2003 veľmi zmenila. Poetické hry už nikoho nezaujímali. Ľudia chcú vidieť veci, ktoré sa posunuli a sú takpovediac cez.

Od vzniku antickej drámy autori pracovali s témami, ktoré vychádzali z ich poznania, morálky a konvencií. Ale 20. storočie sa začalo väčšmi oslobodzovať ako kedykoľvek predtým. Dadaizmus, surrealizmus, existencionalizmus, absurdná dráma ...

Po páde tchatcherizmu v Británii a berlínskeho múru prišla „coolness“ éra , Pulp Fiction, Transpotting. Drogy, sex a násilie sa stali módou a v rámci kultúrneho uvoľnenia, 90. roky začali obnažovať ľudské myslenie a prežívanie do hĺbky ako nikdy predtým. Opadli filtre, bloky, otvorene sa hovorí o spochybňovaní a búraní akýchkoľvek konvencií a morálky.

Dnes sú ľudia ovplyvňovaní všetkým možným od počítačových hier, cez správy, filmy až po komiksy. Je logické, že potom napríklad aj v divadle, kine alebo televízii očakávajú krv, šok, násilie, sex a surový neliterárny jazyk. Je to vývoj, ktorý sa nedá zvrátiť.

Zdroj: Matej Jankovič/News and Media Holding
Prispôsobili ste sa mu?

Keď som v spravil v roku 2000 English is Easy, Csaba is Dead, všetci moji spolupracovníci sa báli aj témy aj vulgarizmov. Okrem príbehu a humoru som preniesol na javisko jazyk ulice a ľudia to prijali.

Bolo to niečo radikálne nové, ale od toho obdobia sa stali vulgarizmy u nás súčasťou používaného jazyka nielen v súkromí, ale aj na javisku, v literatúre alebo v hudbe. Všetci žijeme v prepojenom vesmíre. Len sa netreba báť. Ako hovoril Charles Bukowski - svet patrí tým, čo sa neposerú...

A zatiaľ sa teším, že ľudia chodia do divadla.

Divadlo má mať podľa vás hlavne témy. Aké témy má La Komika?

(zamyslenie) Tých tém je veľa. Mám tu tému paralýzy partnerských vzťahov, vzájomnej traumy medzi národmi, matky, ktorá je psychologička, ale nerozumie vlastným deťom, „odrbávania“ sa navzájom, mystifikáciu Ľudovíta Štúra, silu mocných, ktorá prebíja zásady... treba sa prísť pozrieť!

Ktorú časť tvorby hry si najviac užívate? Tvorivú prípravu, generálku, výdych po premiére, derniéru alebo 50-tu reprízu?

Neviem na to jednoznačne odpovedať. Ako sa hovorí, cigaretka po dobrom výkone padne dobre (nefajčím). Ale ako veľa umelcov hovorí, že sú stále nespokojní, nie je to len fráza, je to skutočne tak.

Keď pracujete neustále v kompromisoch, stále sa pohybujete medzi tým, aké by to mohlo byť a aká je realita. A to si teda až tak veľmi neužívam.

A pamätám si časy, keď som točil klipy, po niekoľkých pozretiach som to nevládal vidieť opäť.

Nie je v divadle krajšie, že vidíte bezprostrednú reakciu? Aj keď také SOS sa muselo nakrúcať skvele, divákov ste v tom momente nevideli.

Funguje to presne tak, keď vidíte baviacich sa ľudí,  je to veľká satisfakcia.

Priznám sa, že pri režírovaní vlastných  autorských textov prežívam zvláštny adrenalín. Keď inscenujete Čechova alebo Woodyho Allena, sú tam notoricky známe a očakávané časti a vy premýšľate, ako to urobíte x-tý krát inak, ako to pred vami inscenovali iní režiséri. Pri vlastných veciach, je to úplne niečo iné, očakávate prijatie aj textu, aj celku a to je iná droga (smiech).

Vaše nové autorské divadlo La Komika funguje len od novembra. Je užšie profilované ako GUnaGU? Ako reagujú diváci?

V La Komike prirodzene nadväzujem na svoje doterajšie fungovanie či už ako režiséra, alebo ako autora. Od English Is Easy, Csaba Is Dead, čo bola moja prvá autorská hra, cez Modelky až po poslednú Bohyňu vo vani som sa samozrejme posunul, ale mne sa ťažko hodnotí, nemám odstup. Dôležití su pre mňa diváci. Bože už hovorím ako politici! A diváci sa zatiaľ bavia a čo ma veľmi teší, pribúdajú.

Minule tu bol jeden pán, ktorý v tretine odišiel z predstavenia Sharon Stone Let Me Go, ktoré je trochu drsnejšie. Bolo mi to ľúto, ale on sa vrátil dnes na hru Bohyňa vo vani, ktorá sa mu páčila. Bola to pre mňa satisfakcia, ešte aj tým, že vôbec nebol cieľovka. Chodia sem aj starší ľudia, som rád, lebo nazerajú na tú istú vec inou optikou.

Zdroj: Matej Jankovič/News and Media Holding
Čo je najťažšie na vedení malého divadla? Kedy myslíte, že sa vám investícia začne vracať?

Musíte ponúkať kvalitu a mať partnerov.  Kvalita je tvorená aj všetkými ľuďmi, ktorí sa na divadle podielajú. Sme malý neformálny kolektív až rodinného typu a je vzácne sa stretávať s ľuďmi, ktorí chcú a sú nadšenci a veľkí profesionáli zároveň! A to samozrejme aj včetne ľudí, ktorí napríklad vítajú divákov a ukladajú ich kabáty! keď všetci chcú.

Najťažšie je asi získať partnerov divadla a dlhodobo si ich udržať. Ako vo vzťahu (úsmev).

Aký kolektív si vyberáte do La Komiky a podľa čoho?

Ideálne by bol robiť s hercami, ktorí nie sú zamestnaní v iných divadlách, kôli kríženiu sa termínov. To je tá formálna vec.

Na druhej strane, ja potrebujem robiť s ľuďmi, ktorí sú mi ľudsky blízki. Ale herci sú zvláštna kasta, vždy trochu nečitateľní a nevypočítateľní, takže som sa za ten čas naučil filtrovať hlbšie emócie, ktoré idú po kožu.

V rozpore s tým, bez toho, aby ste hercov milovali, to nejde. Lebo práve vtedy to z nich dostanem. Tento princíp bolo náročné sa naučiť, čím je človek citlivejší, tým ho ťažšie nadobúda, takže som musel trochu vnútorne stvrdnúť.

Ste iný typ režiséra na formálnej a neformálnejšej báze?

Vždy záleží, čo robím. Keď točím televízny prenos, ktorý je technická záležitosť a obsahuje mnohé zložky, ktoré treba riadiť, dokážem sa správať akokoľvek adekvátne, vzhľadom na vyžadovanú situáciu.

Ale pri malom neformálnom kolektíve, v ktorom sa ľudia na seba tešia, navyše vytvárame niečo s vlastnou originálnou pečaťou, kričať nechcem. Celkovo som typ, ktorý dlho a mnoho vydrží, ale keď kalich pretečie, tak bacha...! A niekedy je to potom ako s malými deťmi (smiech).

Ktorej z vašich alebo inscenovaných hier sa nedarilo a prečo?

Jedna vec je načasovanie. Ak sa hrá málo a do toho vletia prázdniny, diváci na ňu jednoducho zabudnú. A druhá vec, celkom som mal rád hru Čechov - Boxer, ale na niečo také by som ani ja, milovník Čechova, cez voľný večer asi nešiel. Ale keby sa tá hra volala Boxer, možno by mala oveľa väčší úspech. Aj to bola škola.

Ktorá autorská inscenácia či relácia vám osobne najviac chýba?

Pred rokmi som urobil malý muzikál Sex, Mobil a Rock 'n' Roll, v ktorom mi hrali Slávka Halčáková a Peťo Sklár o tom, prečo sa vám ženám s nami mužmi tak ťažko žije, aj keď občas stačí tak málo vecí, o ktoré by sa muž mal snažiť – kompliment, pozornosť, vypočutie, nehu...

Tým, že Slávka otehotnela, prestali sme ju hrať. Párkrát sa mi stalo, že si neznámi ľudia zohnali na mňa číslo - nie som na Facebooku, aby mi napísali ďakovnú sms v zmysle, že im to pomohlo si vo vzťahu, prípadne v sebe niečo ujasniť. To bolo pre mňa naozaj niečo nové. Ale aj na mňa moja vlastná hra zvláštne pôsôbila. Vždy ma na predstavení znova a znova dojali tie isté veci. Opäť niečo nové. Reagovali na ňu dobre aj ľudia a chcel by som sa k nej vrátiť, zrejme už s inými hercami.

Zdroj: Matej Jankovič/News and Media Holding
KULTÚRA DNES

Mnoho takzvane náročnejších divákov má averziu k žánru muzikál. Spievaný dej podľa nich dielo spomaľuje. Máte za sebou niekoľko muzikálov. Bolo ťažšie vtesnať do nich pointy?

A to ešte vaša generácia nezažila operetu (smiech). Plynie činohra, zrazu strih, začne sa spievať, dospieva sa a činohra pokračuje ako predtým.

Je to prirodzené, že sa časom vyvíjajú žánre. Ako napríklad pantomíma dosiahla svoj vrchol, aj klasika už stráca na predošlej masovosti, tak je to aj s muzikálom, ktorý má teraz dobré obdobie.

Prečo je to tak?

Má v sebe melodickosť, ľahkosť, silnú tému, niečo inscenačne zapamätateľné, sex, pekných ľudí, emócie, pozlátko, je to konjunktúra viacerých silných momentov. Neviem povedať, či to ľudia berú ako plytší žáner, keď vidím, ako je to vypredané. Je to pre ľudí, a predáva sa to... Nám sa mnohé veci páčiť nemusia, ale je to tak.

Ktoré milujete vy?

Môže mať akúkoľvek anticky silnú tému, ale pokiaľ mi nevlezie hudba pod kožu, tak to u mňa nefunguje. Pre mňa určite dobrý muzikál musí mať silnú hudbu – a nielen jednu ústrednú skladbu. Najlepšie sú preto pre mňa tri muzikály - Vlasy, West Side Story a Pomáda, všetky - čo skladba, to hit. Navyše majú fantastickú tému.

Je dnešné umenie skečové? Rýchle pointy v rýchlych formách?

To si nemyslím, aj keď komerčný svet skĺzava k určitému schematizmu. Ale hlavne ho ovplyvňuje doba, v ktorej žijeme.

A to je to, o čom sme hovorili na začiatku, žijeme klipový svet, stále sme pod paľbou niečoho, čo sa stále mení a vyvíja. A tie prerody na nás vplývajú. Ak si vnímavý tvorca pozrie Pulp Fiction v určujúcom čase, tak ho to ovplyvní.

Ja tiež tvorivo a divácky reagujem na zrýchlený spôsob života, naraz mám pocit, že na isté veci nemám čas, to neznamená, že nemám rád vážne filmy s dlhými zábermi, ale nesmiem sa pritom nudiť. Nech ma to chytí, vtiahne.

Režírovali ste klipy, robili ste hitparády. Ktoré hudobné videá vás zaujali v poslednej dobe a oplatí sa ich u nás kapelám nakrúcať – na propagáciu?

Minulý rok som urobil jeden Gladiátor, predtým posledné tri klipy pre Wanastovy Vjecy, a nejako ma to teraz nechytá. Málokto má peniaze a teraz sa dá točiť aj na fotoaparát s tým, že každý má doma strihaciu jednotku, hitparády neexistujú, je YouTube, takže je to aj o tom, že sa potreba a hodnota klipov devalvovala.

Kapele sa už neoplatí mať kvalitný režisérsky klip, zainvestovať do proma, už nie je tá doba?

Asi nie, ani ich kultúra už nie je taká. Posledné dve desaťročia svet začali valcovať hip-hopové klipy, točené podľa stále sa opakujúcich schém. To, čo som vídaval ešte v 90-tych rokoch v New Yorku, ako celá hip-hopová kultúra prešla od industriálov, cez pekné baby a drahé autá po sci-fi,  tanečné formy a astraktný minimalizmus sa stále opakuje.

Ale teraz nastúpila už takzvaná hipsterská vizualita, ktorá to zase mení a navracia k akejsi väčšej prirodzenosti a jednoduchosti.

Áno, to som si všimol a páči sa mi to.

Zdroj: Matej Jankovič/News and Media Holding
Ktorých súčasných slovenských hercov a herečky považuje za komediálnu špičku?

Celú partia SOS, Kredencu. Strašne sa mi vždy páčila Zuzka Tlučková, Mirko Noga, Karol Čálik...
Fantastická je Slávka Halčáková, ktorá má fázy, v ktorých chce a nechce hrať, teraz je mamou a má samozrejme iné naplnenie. Má úžasný talent na strihy, z drámy do komédie. Zuzka Šebová je veľký talent, aj autorský, aj s Peťou Polnišovou. Ešte z Ludusu sa poznám s Adym Hajdu, z ktorého komického herectva mám úprimnú radosť.

Skvelí sú moji herci z môjho divadla, Števo Martinovič - talent na štylizácie, Tomi Palonder, Peťo Brajerčík, Renáta Ryníková, Zuzka Vačková, Karin Haydu, Eňa Podzámska, Miška Čobejová, Danielka Mackovičová, Lukáš Dóza, Miro Málek, Marcel Nemec, Ivo Ladižinský, Jerry Szabo...

V októbri sme spolu skúšali so Sveťom Malachovským a Miškom Kubovčíkom, s ktorými som robil Skazu Titanicu, ale v skutočnosti to bola Oslava Divadla (úsmev).

Tých hercov je samozrejme viac, ale v tej rýchlosti sa strácam v hereckom vesmíre... Ale je to ako s čímkoľvek, ak nedostanete krídla, nemôžete lietať. Mnohí herci a herečky len nedostali komediálny priestor...

Potrebuje ešte stále divadlo odborné kritiky alebo len divácke reflexie, pýta si umenie stále aj nás novinárov?

Vilo Klimáček mal svetobôľ, keď o GunaGu prestali písať, ale zrazu sme zistili, že na nás chodia ľudia. Keď to ľudia chcú a je po tom dopyt, z akéhokoľvek undergroundu, ktorý sa stane úspešný, vznikne mainstream...

Viete čo, keď som bol malý, čítal som renomované kritiky, napríklad od Emila Lehutu, on hru aj predstavenie tak zanalyzoval a rozkryl, že som sa na tom učil. Ale to bol divadelník, vedel pomenovať divadelné kategórie, postupy a podobne.

V 90-tych rokoch začalo písať o kultúre veľmi veľa ľudí, ktorí neboli napríklad v divadle odborníci. Jeden týždeň vypĺňajú kultúrnu rubriku koncertom, inokedy vernisážou a podobne. Tak aj tie kritiky potom vyzerajú.

Takže dobrá kritika nemá byť chválospevom ani hanopisom, ale akousi analýzou, ktorá má otvoriť divákovo vnímanie diela a rozšíriť ho?

Áno, aj a nemyslím tým, že kritika nemôže aj kritizovať, veď je kritika, mám na mysli stratu odbornosti a namiesto toho mám pocit, akoby z nich išla zlosť a neprajníctvo... nečítam ich.

Sme spravodajský web. Aké typy článkov, informácií čítate na internete a aké vás rozčuľujú?

Pozrite sa, aký mám telefón (smiech). Doma mám poličky s knižkami, časopismi, komiksami, ktoré sú „na čakačke“, takže ja na internet navštevujem občasne.

Celoživotne som osamelý jazdec, ktorý si ide svojou cestou a dozvie sa všetko ako posledný. Mám takú karmu. A potom si to, čo potrebujem, dohľadávam. Niektorým veciam sa cielene vyhýbam.

V rámci duševnej hygieny?

Keď máte po 40-tke a navyše sa stále niekam ponáhľate, začnete si úplne inak vážiť a uvedomovať voľný čas... Niekedy si po dobrom komikse ešte pozriem Jamesa Bonda.

Rozhovor bol autorizovaný.
VIDEO: Herci La Komiky pozývajú do divadla.

Galéria 17 fotografií

Bohdana Ondrášková

Redaktorka

Súvisiace články

 

Diskusia

Myslíte si, že dnešné umenie sa prispôsobuje dynamickej dobe? Ako je na tom súčasná slovenská kultúra teraz podľa vás?

Najčítanejšie

Reklamné správy