Módne trendy za socializmu: Retro, Tuzex, trvalá

21.10.2009 13:45 Stanislava Harkotová

Bratislava - Zaostalosť za svetovými trendmi, túžba zbaviť sa uniformity, nedostatkový tovar - realita sveta módy počas éry komunistického Československa, ktorá sa skončila pred dvadsiatimi rokmi. 

Zatiaľ čo dnes mladí ľudia podliehajú diktátu módy podľa vlastného vkusu, mládež pionierov a iskričiek bola odkázaná na vkus, ktorý vyhovoval úzkoprsému a fádnemu režimu.

Šesťdesiate roky 20. storočia. Budovatelia s víziou socializmu s ľudskou tvárou uvoľnili priechody hraníc, do krajiny sa po náročných 50. rokoch dostávajú modely, ktoré na seba obliekajú ikony ako herečka Ursulla Andressová či modelka Twiggy.

"Svet sa nám otvoril, aj u nás sa časť svetovej módy odrazila. Mnoho dievčat sa mohlo obliecť aj v zahraničí, väčšina z nich si potom priviezla módu domov. Takisto sa v tomto čase začal predávať časopis Burda, takže mladí ľudia si podľa neho šili najnovšie modely," povedala pre Aktuálne.sk česká módna historička Jana Máchalová.

Takto do Československa zavítala móda minisukní, veľkých okuliarov, zvonových nohavíc, tenisiek či štýlových plášťov do dažďa - šuštiakov.

Životný štýl v ČSSR sa v roku 1968 blížil Západu

Úrad pre módu

Hoci v Československej socialistickej republike existovalo Ústredie odevnej a bytovej kultúry, hovoriť o rozmanitej a nápaditej móde sa podľa autorky knihy Dejiny obliekania - Móda 20. storočia nedá.

"Takzvaný ÚBOK síce sledoval zahraničné trendy, ale fabriky, kam sa dodávali informácie, neboli schopné nejaký model vyrobiť, pretože nemali kvalitné suroviny, ako je napríklad bavlna či hodváb. Taká výroba navyše trvala veľmi dlho, na trh potom smerovali stovky rovnakých kusov, navyše v minime konfekčných veľkostí," spomína.

Nákup zaujímavej sukne alebo svetra však mohli navyše brzdiť predajcovia, ktorí takýto tovar nemuseli vôbec prijať do svojich skladov. Zaujímavým fenoménom bola inšpirácia módou z platní zahraničných skupín. "Vlastniť napríklad Beatles bola vzácnosť. Keď vyšla nejaká gramofónová platňa, stáli sa na ňu dlhočizné rady. A to, čo bolo na nej zobrazené, to inšpirovalo aj k obliekaniu," dodala odborníčka na módu. 

Horšie to však bolo s držaním imidžu. Muži napríklad nesmeli nosiť dlhé vlasy. Kto vyčnieval, bol okamžite považovaný za nepriateľa režimu.

Tuzex a rady na džínsy

Normalizácia 70. rokov sa následne postarala aj o estetický úpadok, nie len krajinnej sféry, ale aj obliekania.

"Pamätám si, že v Prahe bol jediný taliansky butik. A potom tu existovali Tuzexy, kde sa stáli rady na džíny, mohli ste si tu kúpiť bytové doplnky, v takom obchode to doslova voňalo," hovorí Máchalová. A čo topánky? Podľa historičky boli síce kvalitné, ale hovoriť o dizajne je nemožné.

Klincom do rakvy farebnosti 70. rokov bola aj neregulovaná výroba. V Československu sa napríklad látka nevyrábala podľa dopytu. Ak bolo treba minúť modrú niť, plietlo sa do času, kým z pletacieho stoja nevyšlo posledné vlákno. Tkaniny sa následne vyvážali, najčastejšie spriateleným Sovietom. Materiál? Krimplén, chemlon, umelý hodváb, tesil.

"Dokonca neexistovali ani len farebné gombíky. Farbili sme hoci aj gombičky z posteľnej bielizne," spomína Máchalová.

Džínsová legenda predáva stále viac. Zisk ale nerastie

Za socializmu bol často problém zaodieť najmä ratolesti. Obchody trpeli na nedostatok detského oblečenie, nebolo inej cesty ako naučiť sa šiť, štrikovať či háčkovať. "Bola to tragédia. Najhoršie to mali v Poľsku. Tam sa doslova pašovalo detské oblečenie, nie len pre kojencov, ale aj pre deti do 4-5 rokov," povedala módna historička.

Novinárka a spisovateľka Gabina Weissová si ako dieťa socializmu pamätá na pančušky a traky: "Mala som také pančušky na zimu, teraz ich je už ťažké dostať a mali traky - aby sa neťahali na spodu päty po koberci, keď tie pančuchy človek neustrážil. Boli väčšinou hnedé, také vrúbkované, zaštopkané na kolienkach a dedili sa z dieťaťa na dieťa."

Slovensko žilo v 20. storočí vojnami aj demokraciou

Dekáda nevkusu

Osemdesiate roky už boli farebnejšie, stále však platilo, že kto sa chcel obliecť sofistikovanejšie, musel si odev ušiť sám. Zaujímavá bola aj skutočnosť, že naši rodičia mohli dostať v tomto čase "strakatú" džínsovinu, ktorá v skutočnosti džínsovinou ani nebola. Išlo skôr o tkaninu, ktorá sa v zahraničí používala na montérky.

Táto dekáda sa vyznačujú ešte jednou osobitosťou, a tým bola excentrickosť - prehnane veľké vypchávky na ramená, flitrové kostýmčeky, retro nudné šaty, krikľavé farby. "Do vlasov sa vrátili vlny, ale nie hocijaké. Trvalú však naše kaderníčky nevedeli robiť. Účesom chýbal ale šmrnc, keďže kaderníčky nemali ani vhodné prípravky, ani školenie," spomína historička.

Za všeobecne módne kixy zo súčasného pohľadu môžme u žien považovať neoholené nohy, biele ponožky a čierne lakovky. "U žien: ponožky, chlpaté nohy a vysoké opätky, to bolo vtedy ono. Diskomóda, výrazný make-up. U mužov to bol zasa účes: vpredu krátke, vzadu dlhé," hovorí Máchalová. Čo sa však vrátilo z 80. rokov do dneška, sú vyťahané svetre, veľké opasky či legíny.

Na módne nákupy sa za socializmu zvyklo cestovať najčastejšie do Maďarska. "Išla som sa zblázniť z toho, čo tam na trhu mali. Toľko svetrov som nikdy predtým, a ani potom, nikde nevidela. Rifle sme si so sestrou skúšali kdesi vzadu za stánkom, leteli práve také - dnes ich volajú plesnivé. Neviem, kto to presne bol, ale myslím, že Peter Nagy, čo visel v našej izbe na plagáte a on mal podobné. Sveter z Maďarska mal rukávy ako netopier, také široké a ja som ho aj s riflami vláčila na sebe až dovtedy, kým sa to všetko nerozpadlo. Všetko, čo bolo z Maďarska, bolo nejaké iné a veselšie," spomína novinárka.

A čo luxus?

Džínsy z Tuzexu, rúž od Diora, čínska reštaurácia v centre Prahy, aj takto nejako si obyvatelia Československa mohli predstavovať luxus počas éry socializmu. Staršie ročníky si určite pamätajú obchody, ktoré dokonca slovo luxus niesli v názve. Išlo o obchodné centrá Luxus, Domy módy či Domy potravín, ktoré niesli názov Eso. Samostatná kapitola pri predstave pôžitku a blahobytu boli špeciálne predajne Tuzex.

Tovar, ktorý však ponúkali, si mohli dovoliť iba komunistickí papaláši. "Pamätám si, keď si niekto chcel kúpiť džínsy, ktoré stáli aj 200 československých korún a pritom priemerný plat bol okolo 1 200 korún, bol to hotový majetok," spomína historička. V Dome potravín ste mohli zohnať kvalitnú šunku či sladkosti. Existoval obchodný dom Kara, kde nebol problém dostať kožuch, prezentovaný bol dokonca v dobových reklamách, ktoré hovoria o možnosti požičať si naň od štátu.

Značkové cigarety bolo možné dostať aj v bežnej trafike, ale ich cena bola mnohonásobne vyššia, ako cena klasických cigariet - zatiaľ čo Sparty sa predávali za 8 Kčs, takzvané ameriky, čo boli všetky zahraničné značky, stáli 20 korún a viac. Doslova prepych bol pre ženu, ak si mohla zadovážiť tenučké "kentky."

 

Najčítanejšie na Aktuálne.sk
Uplynulých 24 hodín na Aktuálne.sk