Musíte sa stať Japonkou, aby vás muž miloval?

Jedinečná knižka o Slovenke, ktorá prežila desať rokov v malom japonskom meste s manželom, ktorého ľúbila. S manželom, ktorý ľúbil ju. Ale spôsoby ich lásky boli také rozdielne, že sa aj s malým synom musela vrátiť domov...

Čítajte neuveriteľne ľudskú sondu do japonskej kultúry vzťahov, čítajte o tom, že mentalita národov je silnejšia ako láska dvoch ľudí. Čítajte a spoznajte krajinu vychádzajúceho slnka očami Slovenky, ktorá pracovala a žila ako oni. Ako Japonci.

Ich tradíciami, ich zvykmi, ich spôsobom života. Spojenie skutočne prežitého príbehu a šikovného pera Evity Urbaníkovej sľubuje skvelý zážitok všetkým, ktorí vedia, že najlepšie knihy píše život sám...

Ukážka z knihy
Jedlo je v Japonsku liekom. Jedlom sa nikdy nemrhá, jedlom si človek udržiava zdravie, energiu, rovnováhu medzi duševnou a telesnou pohodou. Ak je žena tehotná v reštaurácii majú pre ňu špeciálnu rybu, ktorou upevňuje svoje zdravie a dodáva veľa výživy dieťaťu. Ak už vie aj pohlavie, spôsob spracovanie je iný pri chlapcoch a iný pri dievčatách.

Od detí tam nepočujete vetu - toto neľúbim, toto nechcem. Vedia, že jedlo je zdravé a že sa naň tvrdo pracuje. A keď si Japonci medzi sebou hovoria hrôzostrašné historky, zväčša spomínajú na svoje výlety v USA, kde videli ľudí raňajkovať vysmážané mäsové krokety so zemiakmi, miešanými vajciami a sladkým pečivom. Zaliate kečupom a dorazené lievancami s javorovým sirupom.

Moje prvé sushi má na svedomí zákazník, ktorý bol u nás v Šaraku pečený-varený a ktorého sme familiárne volali papá. Asi preto, že sa k nám všetkým správal ako ku svojim dcéram, nemal svoju obľúbenú hostesku, bavil sa s každou a každej hovoril o svojom projekte, na ktorom makal celý život.

O automobile, ktorý poháňala elektrina - vymyslel magnetický systém motora. Chodil po celom svete a bol presvedčený, že zmení dejiny sveta. Či sa preceňoval, či ho prevalcovali ropní magnáti, neviem. Ale dobrá nálada mu zostala, máloktorý Japonec sa smial tak veľa, tak často a tak srdečne ako on.

Dobrú náladu mal aj v deň, keď sa rozhodol, že ma naučí jesť sushi. „Si tu už štyri mesiace, musíš to vyskúšať," oznámil mi, keď sme vošli do skromnej japonskej reštaurácie.
„Nebudem to jesť," povedala som veselo.
„Budeš," použil ten istý tón ako ja: „učíš sa hovoriť, učíš sa písať, musíš vedieť aj jesť." Koľko pravdy bolo v tejto vete!

Japonci sú potvory a keď s nimi za jedným stolom sedí gaijin, teda cudzinec, radi si vychutnajú jeho negramotnosť v japonskom stolovaní. Sama som to študovala niekoľko rokov!

Zdroj: Evitapress