Reportáž z rómskej školy: Bez papučiek a jednou nohou na úteku

KECEROVCE - Spoza zábradlia vykukne z medziposchodia tvár. Detské oči premerajú prízemie. Učiteľský dozor sa nepohol z miesta. Chlapec zaspätkuje. Po chvíli sa vynorí ďalší. Aj on sa zrakom upína k šatniam. Ako plynú minúty, chlapci nervóznejú a frekvencia prieskumných pohľadov stúpa.

Reportáž z rómskej školy: Bez papučiek a jednou nohou na úteku
V škole v Kecerovciach. Zdroj:Stanislava Harkotová

Lenže učitelia sa nielenže nepohli z miesta, hľadia priamo na nich. Chlapci to vzdali. Dnes sa im využiť poludňajší ruch nepodarí. "Tak to vidíte. My tu musíme stáť ako takí bachari," povzdychne si učiteľka. Sledujeme, ako sa dve nešťastné tváre berú nazad do triedy. "Toto je každodenná výzva. Pre nich aj pre nás."

Na chodbe školy v Kecerovciach je na pravé poludnie rušno každý deň. Škola má dvojsmennú prevádzku a tak, kým si na jednej strane budovy rodičia preberajú najmenších žiakov, na druhej ich pre zmenu vedú k šatniam.

Tento usporiadaný chaos sa zakaždým usilujú využiť žiaci, ktorým sa už vyučovanie po tretej alebo štvrtej hodine zunovalo. Striehnu na slabú chvíľku a výhovorkami sa snažia dopracovať za bránu školy. Tá má kvôli nim na vchodových dverách z vnútornej strany guľový zámok. Žiaci sa dokážu do aj zo školy dostať len vtedy, pokiaľ im otvorí školník alebo učiteľ.

"Ja neviem, čo by bolo, keby začalo horieť," okomentuje jedna z učiteliek.

Nezastavia sa

Kecerovská škola je veselé aj smutné miesto zároveň. Učitelia i deti síce žijú radosťami ako divadelné predstavenia či nohejbalové turnaje, drobnosti z chodby ukazujú, že zďaleka nejde o idylu. Do priestorov vestibulu vojde matka, hľadá tú a tú triednu. Pri nej dieťa. Bez papučiek. V ponožkách sa mu na dlážke šmýka. Nie je však jediné. Zrazu rátam prvé, druhé, tretie ponožky. 

Keď sa neskôr riaditeľa školy Tibora Orosa pýtam, kde je problém, že v osade niet na kúpu lacných papúč, povie stručne: Úžera. "Všetci vieme, že to funguje a všetci sa tvária, že jej niet."

Škola je jednou z číro rómskych na Slovensku. Kapacitou už nestačí. V 60. rokoch minulého storočia ju naprojektovali pre 400 detí. Dnes ich je v škole o 380 hláv viac. Nielenže v nej učia na smeny, štyri triedy má aj v komunitnom centre. Čiastočne odbremeniť by ju mala modulová škola, ktorá má vyrásť v dedine. 

Chudoba najskôr zasahuje tých najchudobnejší. Potom spoločnosť

Učitelia sa od rána nezastavia. "My si nemôžeme dovoliť pokojne dopiť kávičku," poznamená Mária Krížová, zástupkyňa pre prvý stupeň, "Celá naša pracovná doba je o tom, že sme neustále s deťmi." O to viac je to podľa nej ťažšie, ak učitelia pracujú s triedami, kde nemôžu zadať samostatnú prácu. V škole učí Krížová už 27 rokov. Hovorí, že na náročnejšie tempo si postupne zvykla. "Ja mám výhodu tú, že som z Keceroviec. Poznám deti aj celé rodiny a viem, čo a ako." Trenice v obci podľa nej nie sú. Ak áno, je to vždy v medziach normy. Život tunajších ľudí sa vraj zásadnejšie nemení. Ak sa však niečo mení, sú to mladí Rómovia. "Sú úplne, úplne iní, ako boli ich rodičia." 

Pre niektorých ľudí je predstava čisto rómskej školy jednou veľkou katastrofou. Okomentuje učiteľka Katarína Maceková, keď sa jej pýtam, či je nálepka "rómska" pre školu znevýhodnením. "Ale ja som tu rada," dopovie a ďalej kontroluje prvákom písmenká.

Zdroj: Stanislava Harkotová

Boľavý zub

Usadím sa v triede. Zo dvadsať párov zvedavých očí na mne. Vzápätí však pohľady letia k drobnému chlapčaťu, ktoré sa zjavilo medzi dvermi. Len čo vstúpi do triedy, ozýva sa zborové: Jáááá! "Pôjde Robko," vyberie spomedzi k stropu sa naťahujúcich rúk učiteľka. Žiačik prebehne pár metrov. Ujíma sa ho asistentka, s ktorou deti precvičujú čítanie. "Niektoré deti sú veľmi šikovné, len... Doma sa nestarajú," tvrdí Maceková. A tak hoci prváci čítajú radi, s učivom meškajú dva mesiace. Zvyčajne už ku koncu školského roka nestíhajú prejsť k čítanke.

Učiteľke sa žiak, ktorý si pred chvíľou priniesol pod pazuchou šlabikár, nepozdáva. Chlapček má sčervenané líčko. Bolí ho zub. Triedna ho s asistentkou poslala domov už pred pár dňami. Školský zubár totiž dochádza z neďalekých Košíc len pár razy do mesiaca. "Chcela som, aby s chlapcom išla mama k zubárovi. Ale nešla. Chlapca bolí zub ďalej. A ja mu nemôžem pomôcť nijak raz."

Otočí sa k dieťaťu "Lukáško, zub? Bolí?" Chlapec kývne. "A teraz pravdu mi povedz, ty si nechcel ísť alebo mamka?" "Mamka." Páky na rodiča učiteľka nemá. "A to tu mám deti, ktoré prvé jedlo dostávajú až v škole. Chodia zanedbané, hladné. Nechápem, čo robí sociálka."

Desiata. Raz rožky so syrečkom, inokedy sladkosti. Zdroj: Stanislava Harkotová

Desiata

"Pani učiteľka, dávajú desiatu," ozve sa zrazu vo dverách. Škola nemá vlastnú jedáleň, deti preto dostávajú balíčky. Majú ich zasýtiť na celé dopoludnie. Avšak v deň, v ktorý som strávila v škole, som o ich úlohe vážne zapochybovala. Prváčikovia zo škatule vyberajú vrecúška, podávajú si ich z ruky do ruky. Trhajú igelit, na lavicu sypú obsah - croissant, dvoje trubičky, kakao a cukrík. Nechce sa mi veriť, že toto má byť strava pre dieťa, ktoré od rána pravdepodobne nič nejedlo. Ani učiteľka nezakrýva hnev. Že zdravá strava. Ovocie vidia deti sporadicky. Minulý týždeň banán, pred mesiacom mandarínka, sem-tam jablko. "Obsah balíčkov zapisuje upratovačka. Už sa stalo, že dačo bolo po záruke, takže sa to kontroluje," hovorí učiteľka.

Príspevok na balíček predstavuje od štátu euro, rodič platí desať centov. Pokladníkov robia učitelia. Nie vždy sa im ale peniaze darí získať. Niektorí rodičia dlhovali aj po osem eur. Dieťa však v škole bez desiaty pedagógovia nechať nemohli. A tak platili, kým vymáhanie neprešlo pod obec, zo svojho. "Toto je niekedy jediné jedlo, čo majú. Keď som nastúpila, dostala som 1.E, čo bola katastrofa. Mala som v triede dvojičky, ktoré nikdy nenosili peniaze na desiatu. Tú som za nich platila ja, lebo mi ich bolo ľúto," hovorí Maceková.

Zdravie ľudí z osád je jedna z najviac zanedbávaných tém

Chlapček zajedá boľavý zub sladkým rožkom, zapíja sladkým kakaom. V triede sa k pitnej vode nedostane.

Ak sa to bude opakovať...

"To sa stále mení. Máme na to zošit. Z komunitného centra potom chodia na kontrolu, či je to adekvátne,“ tvrdí mi o jedle riaditeľ. Zloženie obsahu balíčka si nevyberá a zodpovednosť posúva obci a dodávateľom. Keď som ale zvedavá na jeho osobný názor, či je takýto balíček vhodný pre deti, u ktorých je dôvod sa domnievať, že majú nepravidelnú stravu, priznáva, že ak by sa podobná strava opakovala viac dní po sebe, zasiahne. "Už sa nám to stalo," povie.

Pýtam sa i na vodu. Problém totiž nie je len s tou pitnou, ale aj s úžitkovou. Aby spláchli na toalete, načerpávajú si učiteľky vodu do vedier. Navyše, nie všetky triedy sú vybavené umývadlom. Ak sa teda deti na výtvarnej výchove zašpinia od lepidla, bezprostredne si ich očistiť nemôžu. S vodou tu boli podľa Orosa problémy vždy. Kedysi nebola pripojená ani len na obecný vodovod. "Od kedy je, tak sme čiastočne problémy zažehnali. Tá voda sa ale reguluje. Preto sme postavili zásobník. " Rezervoár slúži vtedy, keď v obci odstavia vodu. Vodovod síce obec má, ale kapacitne vraj nestačí. Situáciu sťažuje, že vodou niektoré rodiny plytvajú a nie všetky za ňu platia. Aj preto sa chce škola pripojiť na vonkajší vodovod, ktorého výstavba je v pláne.

Keď riaditeľovi hovorím aj o boľavom zube, podotkne, že podobných skrytých prípadov môže byť mnoho. "Tam je problém finančný. Lekárovi sa vyhnú, lebo nemajú z čoho zaplatiť. A potom je iný extrém, že lekára zaplatia, aby ostalo dieťa doma. Tu v Kecerovciach to nefunguje, ale v iných obciach je bežné, že dieťa chýba týždeň, potom príde, potom ho zasa na týždeň lekár vypíše. Toto je ale vec nedokázateľná."

Dejepis. Zdroj: Stanislava Harkotová

Môžeme už ísť?

V triede ostali na šiestej hodine už len štyria. Dejepisárka Gabriela Palaščáková sa pýta, koľko ich bolo na predošlej hodine. Z prestávky sa ich pár nevrátilo. A tak učiteľka záškolákov zapisuje. "Pani učiteľka, keď je nás tak málo, mali by ste nás pustiť domov," skúsi jeden z chlapcov.

Dejepisárka nekompromisne nalistuje štyridsiatu stranu. Na tabuľu píše názov kapitoly. Opisuje sily, ktoré objavil lovec a zberač. "Čo musel človek urobiť, aby vykresal iskru?" pýta sa šiestakov, ktorí si práve horko-ťažko prečítali, odkiaľ sa u ľudí vzala sila ohňa. Ticho. Oči v učebnici. Učiteľka radí použiť fantáziu a naznačuje, čo všetko vedie k tomu, že predmety iskria. A tak školáci s jej pomocou predsa len silu ohňa v triede objavia.

"A teraz už môžeme ísť?"

Stanislava Harkotová

Redaktorka
 

Diskusia

Považujete rodinu a školu za spojené nádoby?

Reklamné správy

Súvisiace články