KOMENTÁR Petra Osuského: Boj pokračuje

KOMENTÁR - Za uplynulých sto rokov stáli naši pradedovia, dedovia, otcovia i my na križovatkách dejín. Nie všetci si to všimli. Tých všímavých bola zväčša menšina, občas drvivá... Vstupovali do légií a bojovali za ešte neexistujúci slobodný štát. Zišli sa v dvorane martinskej Tatra banky a prihlásili sa k nemu. Tých bolo dačo cez stovku. Väčšina? Väčšina časom zistila, že už niet apoštolského veličenstva.

revolucia, november, 1989
28. október 1918, 29. August 1944, 17. november 1989. Tri križovatky dejín, tri vykročenia na lepšiu cestu. Zdroj:TASR

Do Povstania išli tisíce. Štát síce mali, no chceli ho slobodný. A toho by sa za vlády jednej strany a s berlínskym tútorom sotva dočkali. Nejedni s ním boli i tak spokojní. Podaktorých vyviezli v dobytčákoch s kuframi a z cudzieho bolo zrazu svoje, ktoré si nedáme. Spravodlivých medzi národmi boli stovky, obetí desaťtisíce. A väčšina? Kto vie, čo chcela väčšina? Nejeden chcel  255-ku (zákon o odbojároch), iný trénoval skok z gardy (Hlinkovej) so strany (rodnej).

Fico chráni zlodejov a výchovná facka. Leto v znamení Bonaparte

Potom ľud slávne zvíťazil. Vo februári. A potom chodil (alebo ho vozili) na Februárku. Aby ho uistili o víťazstve. Tútor bol opäť fúzatý, ale drábi boli naši. Tých, čo sa nepoddali, poznáme po menách. Sú v rozsudkoch. A na náhrobkoch, ak majú vôbec  hroby. Miestodržiteľ  sa napriek balzamovaniu v tichosti rozkladal. Časom odhalili noví tútori hriechy svojich predchodcov a naši noví satrapovia a skandovane tlieskali. Potom sa poučili a roky prisahali na Poučenie. Istotou boli Milovice (pre mladších: všetko je na webe!). Niektoré ostrovčeky pozitívne deviovali. Disidenti  spisovali  za judášsky groš charty. A čo väčšina? Zmierila sa, na večné časy (a nikdy inak).

A prišiel november. Menšina mrzla na námestiach, väčšina sedela doma a čakala, ako tie už zmienené večné časy dopadnú. Samozrejme, časom počty zvoniacich revolucionárov rástli exponenciálne a po rokoch začínam veriť, že na námestí SNP v Bratislave stálo v novembri ´89 denne tak zhruba trištvrte milióna na všetko odhodlaných.

Pribudne nám nový štátny sviatok? Osuský ho chce dať Štefánikovi

Čas plynul, pamäť národa nestála za veľa, bola (a je) zrelá do ústavu. Ale mlieko za dve kačky a pivo za ešte menej si pamätal a pamätá  kde-kto. Eskimo za 50 hákov si pamätám aj ja. Aj emigrovavších spolužiakov, devízový prísľub (jeden v živote som dostal aj ja!) a v spacáku prepašovaný Archipelag Gulag. Ján Langoš ten ústav pre istotu založil. Vedel svoje. Ale napriek tomu netušil, že štvrťstoročie po páde totality sa sudcovia v členskej krajine EÚ pri vynášaní rozsudku oprú o výpovede eštébákov a zavrhnú fakty opierajúce sa o dokumenty Ústavu pamäti národa. Predstava, že by veliteľa  osvienčimského tábora  smrti sudcovia oslobodili na základe výpovedí tamtiež pôsobiacich esesákov, je mierne avantgardná. Mal smolu, obesili ho, u nás by mal nádej.

28. október 1918, 29. august 1944, 17. november 1989. Tri križovatky dejín, tri vykročenia na lepšiu cestu. Tá posledná sa dnes pripomína ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Nestáli nás veľa. Ani sloboda, ani demokracia. Väčšinu nestáli nič. Nevlastníme ich. Ani na večné časy, ani inak. Ten boj pokračuje. I preto treba brániť pamäť pred vymazávaním. Napríklad bojom o dušu a tvár Ústavu pamäti národa. Bojom s tými, ktorí verne slúžili červenej totalite a tiež tými, ktorí oslavujú sluhov  tej hnedej. Ktorí chcú pamäť národa "k obrazu svojmu". Ktorí ju chcú vymazať...

Aktuálne.sk
 

Diskusia

Najčítanejšie