KOMENTÁR Eduarda Chmelára: Prečo umiera liberálna demokracia

KOMENTÁR - Európu zachvátila panika. Rýchlosť, s akou sa predierajú k moci extrémistické politické sily, šokovala celý západný svet a nikto doposiaľ nenašiel účinný spôsob, ako túto narastajúcu vlnu zastaviť. Ak chceme čeliť skryto či otvorene fašizujúcim náladám v spoločnosti, najprv musíme pochopiť, čo sa to vlastne deje a prečo sa to deje. Zatiaľ sa zdá, že politické a spoločenské elity identifikujú problém veľmi zle.

Bratislava bez nackov
Ilustračné foto. Zdroj:TASR/Michal Svítok

Momentálne prevláda názor, že voči fašistom nie sme dostatočne prísni. Liberálne sily žiadajú sprísniť legislatívu, vláda chce posilniť hodiny dejepisu na školách, konzervatívci sa zasa usilujú o čiastočné prevzatie agendy extrémistov. Nič z toho nebude účinné.

Jedna z najväčších chýb, ktorých sa európska civilizácia dopustila po prvej generácii fašistických hnutí (ako dnes môžeme nazývať obdobie od dvadsiatych do štyridsiatych rokov minulého storočia), bola tá, že sme potrestali zločiny a vinníkov, no nevyrovnali sme sa s príčinami, pre ktoré sa ľudstvo prepadlo do bahna fašizmu. Hitler je totiž len symbol, ktorý pomáha uľavovať nášmu svedomiu. Preto ho zobrazujeme už len ako uvrieskanú karikatúru, ktorá nám, uhladeným distingvovaným demokratom umožňuje utíšiť vlastné svedomie a dištancovať sa od fašizmu ako od niečoho cudzieho, šialeného, s čím nemáme nič spoločné. Je to však falošný obraz. Liberálna demokracia v medzivojnovom období trestuhodne zlyhala a vina vtedajších elít za vzostup totalitárnych politických síl je neprehliadnuteľná.

Fašizmus a zlo treba zastaviť. Kiska si uctil obete holokaustu

Jeden z najväčších historikov 20. storočia Eric Hobsbawm pri analýze pádu liberalizmu upozornil na to, že liberálna demokracia so svojím otvoreným pohŕdaním masami nebola presvedčivou formou vlády vo veku rastúcej nespokojnosti a rodiacej sa ekonomickej a sociálnej katastrofy. Ľudia túžili po zmene, po zásadnej transformácii spoločnosti. Tú jej však liberálne elity neboli ochotné ponúknuť, lebo tým ohrozovali vlastné postavenie. Jedna z prvých vecí, ktoré taliansky fašizmus a nemecký nacizmus skutočne dosiahli, bola radikálna čistka starých imperiálnych elít a inštitúcií. Ich pasca však spočívala v tom, že antikapitalistické a antioligarchické prúdy rýchlo udusili a namiesto nich poskytli ľudu ópium v podobe nacionalizmu, šovinizmu a rasizmu. Ako však zdôrazňuje už spomínaný Hobsbawm, nie všetky sily, ktoré zvrhávali liberálno-demokratické režimy, boli fašistické. To, čo ich spájalo, bol odpor voči sociálnej revolúcii, autoritárske postoje prejavujúce sa nepriateľstvom voči liberálnym inštitúciám a výrazná tendencia podporovať políciu, armádu či iné silové a represívne zložky. Pri tejto príležitosti je dôležité uvedomiť si, že ani jeden liberálno-demokratický režim nebol počas dvoch desaťročí ústupu liberalizmu zvrhnutý zľava. Nebezpečenstvo prichádzalo výlučne sprava. V tom čase napríklad Winston Churchill obdivoval Mussoliniho taliansky fašizmus a podporoval generála Franca v Španielsku.

Ficov ostrý prejav: Fašizmus, v mene ktorého sa vraždilo, sa u nás neplazí - on tu je

Jednou zo základných slabín liberálnej demokracie je fakt, že hoci spočíva na konsenze, nevytvára ho. Namiesto toho vyvoláva pomocou nátlakových kampaní zdanie, že predkladané koncepcie a postoje zdieľa väčšina, a ten, kto má námietky je extrémista neschopný prijať realitu. To, čo vyplnilo vákuum po zrútení komunistického systému, v skutočnosti nebola fungujúca demokracia, ale neoliberálny kapitalizmus a nacionalistický fundamentalizmus. Neoliberalizmus však uchopil moc hegemonisticky, pričom vylúčil možnosť nielen konať, ale aj myslieť inak. Preto sa ústredným heslom novej vládnucej vrstvy stal slávny výrok britskej premiérky Margaret Thatcherovej „Iná alternatíva neexistuje“ – pričom túto tézu bezmyšlienkovite opakovali politici, ekonómovia i novinári bez toho, aby sa zamysleli nad absurdnosťou tohto oxymoronu a uvedomili si, že alternatívy v demokracii existujú vždy. A tak bol vo verejnom diskurze doslova terorizovaný a škandalizovaný každý, kto zapochyboval o oprávnenosti a účinnosti neoliberálnych ekonomických reforiem, ľudia boli umelo delení na „proreformných“ a „antireformných“, pričom z diskusie sa vylučovala polemika o kvalite reforiem. Výraz Reforma nadobudol až pseudonáboženský výraz, potreba robiť Reformy sa automaticky spájala s ich jedinou možnou neoliberálnou podobou. Kto bol proti Reforme, akoby bol proti civilizácii a nemal nárok na rešpekt.

KOMENTÁR Mariána Balázsa: Takto treba bojovať proti extrémizmu

Tak sa dostávame k ústrednému problému, ktorý spôsobil pád neoliberálnych demokracií. Hoci nový režim po roku 1989 sľuboval ľuďom demokraciu a slobodu, v skutočnosti im priniesol predovšetkým kapitalizmus a nové formy útlaku. Upozorňoval som na tento problém už v roku 2003 vo svojej knihe Svet nie je na predaj, keď miera nespokojnosti ešte nebola taká očividná: neoliberalizmus ako hegemonistická ideológia sa postupne transformoval na dominantný systém, ktorého následky môžu byť hrozivejšie ako v prípade fašistickej diktatúry. Jeho vrcholnou ambíciou masívne podporovanou médiami bolo, aby ho ľudia prijali bezo zvyšku, totálne, aby sa nemuseli uchyľovať k sebazapieraniu. Preto sa v ideologickom slovníku mocenskej elity vytrácala pluralita záujmov a nahrádzali sa spoločnými záujmami, preto sa túžba po zmenách prekrývala potrebou stability. Pre stabilitu je každá zmena hrozbou. V takomto systéme bola demokracia iba historickým koloritom režimu podobne ako náboženstvo. Už dávno sa rozhodlo, že tento režim má byť pre víťazov, nie pre voličov. Ústrednou dogmou neoliberalizmu sa stala súťaž. Súťaž, ktorá sa mala skončiť oddelením dobrých od zlých, silných od slabých, schopných od neschopných. Je to hlásanie o nadradenosti úspešných, je to evanjelium bezohľadnosti a neľútostnosti, je to popretie všetkých humanistických tradícií ľudstva. Zároveň je to program nekompromisného vylučovania zo spoločnosti, pričom dôvody takéhoto zaobchádzania môžu byť akékoľvek: choroba, staroba, tehotenstvo, náhle zlyhanie alebo jednoducho iba ekonomické záujmy vlastníka. Neoliberáli vlastne vytvorili plán na zbavenie sa zodpovednosti za porazených, ktorým spoločnosť nič nedlhuje. Erich Fromm z takéhoto vývoja už dávno usudzoval, že fašizmus je v dlhodobej perspektíve nevyhnutný, lebo ľudia strácajú schopnosť kritického myslenia, cítia sa bezmocní, sú pasívni a ich citlivosť voči koncentrácii moci klesá. Tak sa stal globálny kapitalizmus pôrodnou babou novej vlny fašizmu.

Dejepisár ako Hitler, žiaci ako nacisti. Školská akcia pobúrila svet

Slavoj Žižek však išiel ešte ďalej a spojil vzostup ďalšej fázy fašizmu ani nie tak s konzervatívnym dogmatizmom ako s liberálnou podozrievavosťou voči každej forme angažovanosti. V praxi to znamená, že liberálne elity, ktorí formálne hlásali demokraciu, toleranciu a ľudské práva, čoraz väčšmi zužovali akceptovateľné odchýlky od ich svetonázoru a oddanosť inému presvedčeniu napádali ako primitívnu alebo dokonca nebezpečnú. Fašistické rozhodnutie pre poriadok sa následne podľa Žižeka rodí práve z frustrácie, ktorú vytvorila atmosféra hodnotového relativizmu až nerozhodnosti.

Toto všetko sa mohlo stať práve preto, že demokracia už nepredstavuje živú, slobodne sa prejavujúcu spoločenskú angažovanosť a politickú aktivitu. Liberálne elity popreli antagonizmy a redukovali ich na voľby. Demokratické mechanizmy sa obmedzujú na spory medzi bohatými elitami, ktoré sa zhodujú takmer vo všetkom. Tento liberálny fundamentalizmus vopred vylučuje skutočnú politiku – ak si ešte spomenieme na jej pôvodný význam ako činnosti záujmových skupín, ktoré by mohli priniesť hlbšiu zmenu. Čokoľvek, čo nie je liberálne, sa škandalizuje a vylučuje ako neprijateľné.

Ľudské práva nám veľa nehovoria. Nečinnosť privoláva extrémizmus

Už počujem námietky, že nemôžeme predsa tolerovať rasovú nenávisť, národnostnú neznášanlivosť a podnecovanie násilia medzi ľuďmi. Isteže nie. Problémom je, že tých tém, o ktorých nie sme ochotní diskutovať a vytesňujeme ich za hranicu verejného diskurzu, je príliš veľa. Veď v našich podmienkach sa ako extrémisti klasifikujú už aj mieroví aktivisti a ešte pred desiatimi rokmi (pred vypuknutím prvej finančnej krízy roku 2008) sa za extrémistické označovali aj úplne štandardné sociálnodemokratické idey, ktoré boli v západnej Európe bežnou súčasťou mainstreamového diskurzu.

A tak sa v tomto prostredí spoločenského dusna začala vytvárať subkultúra, ktorú liberálne elity spočiatku pohŕdavo ignorovali. Odsudzovali nacionalizmus, pričom si nevšimli, že ten sa stal pre chudobných ľudí akýmsi tlmičom dopadov neoliberálneho kapitalizmu. Liberáli si doteraz neuvedomili, ako v snahe odstrániť akékoľvek partikulárne väzby prestali byť oporou demokracie a stali sa nástrojom rýdzo kapitalistických cieľov. Preto keď Slavoj Žižek útočí na multikulturalizmus, nenapáda ho z pozície nejakého konzervatívneho fundamentalizmu, ale vyčíta mu, že neutralizuje spor, že vopred vylučuje politizáciu, čím bráni univerzalizácii partikulárnych požiadaviek. Inými slovami, v takejto atmosfére sa aj legitímny boj za rovnoprávnosť klasifikuje ako triedna nenávisť a hlása sa všeobecná znášanlivosť voči privilegovaným. Demokracia ako politická forma je však nevyhnutne parciálna, potrebuje hodnotový konflikt.

Vzdelaním proti extrémizmu. Zlyhanie môže zopakovať históriu, varuje odborník

Vbehli sme tu teda do mentálnej pasce, v ktorej pojmy strácajú pôvodný význam. Liberálne elity stále zastierajú vlastnú zodpovednosť za súčasný stav a odmietajú priznať, že fašisti nie sú nejakým cudzím elementom, ale produktom systému, ktorý sami vytvorili, keď zavrávali oprávnené znepokojenia ľudí a pluralitu nahradili vlastným monopolom na slobodu prejavu, ktorý si odôvodnili či už falošnou odbornosťou alebo morálnou nadradenosťou. Hlučne ich v tom podporovali médiá, ktoré dávali prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsili nahradiť občianskej spoločnosti absentujúcu diskusiu, robili to formou dialógu, v ktorom sa neuvažovalo, ale presviedčalo, v ktorom sa nevymieňali názory, ale formy prejavu, v ktorom sa nepoužívali argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Liberálne mocenské skupiny vytvorili systém, ktorý síce netyranizuje, ale robí nátlak a ponižuje, ktorý nemučí, ale vysiľuje, ohlupuje a manipuluje, ktorý uplatňuje názor, že verejnosti patrí zábava a elitám rozhodovanie.

Exkurzie áno, ale nie povinne? Deti by o zverstvách Osvienčimu mali vedieť

Je to predovšetkým ich vina, že sme dospeli do štádia, v ktorom už ľudia neveria ničomu a nikomu. Dávno pred vznikom alternatívnych médií nás klamali vo dne v noci. Klamali o vojne v Juhoslávii, klamali o vojne v Iraku, klamali o protiraketovom štíte, klamali o tom, že po vstupe do NATO bude obrana lacnejšia. Klamali, že do piatich rokov dobehneme Rakúsko, klamali, že ekonomická transformácia si nevyžiada nezamestnanosť, klamali, že si musíme uťahovať opasky, aby sme sa mali lepšie, klamali, že keď budeme škrtať verejné výdavky, bohatstvo najsilnejších bude presakovať k najchudobnejším, klamali, že štátne energetické podniky sme predali za najvýhodnejšiu cenu. Už sme na to zabudli? Aký je rozdiel medzi bludom, že našu planétu ovládajú jaštery a blúznením o neviditeľnej ruke trhu, ktorá vraj všetko vyrieši? Akým právom tí istí, ktorí chudobným ľuďom cynicky odkazovali, že sa majú o seba postarať sami, dnes maľujú srdiečka a vyzývajú verejnosť na ľudskosť, aby sme sa postarali o utečencov? Liberálne elity sa stali absolútne nedôveryhodné a liberálny režim umiera na to isté, na čo doplatil komunistický systém – na absolútny rozpor slov a činov, na predstieranie a morálne pokrytectvo.

Bratislava povstala proti fašizmu, do ulíc vyšli tisícky ľudí

Nemôžeme sa pohnúť ďalej, ak nepoukážeme na zodpovednosť liberálnych elít za súčasný stav (presnejšie by bolo, keby sme v ich prípade nehovorili o liberáloch a nehanili tým význam tohto pojmu, ale o konjunkturalistoch ochotných posvätiť akýkoľvek perverzný zámer korporatívnej moci), nemôžeme sa tváriť, že nič sa nestalo. Ako-tak sa vyrovnávame s fašistickou a komunistickou minulosťou, my sa však potrebujeme už začať vyrovnávať aj s tou neoliberálnou minulosťou po roku 1989, s jej zločinmi a prisluhovačmi. Lebo nie je predsa možné, aby nám tí istí excentrici s kávičkou na stole, cigaretkou v ruke a šálikom okolo krku, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi schvaľovali tie najodpornejšie a najperverznejšie vojnové zločiny, zhovievavo prehliadali ožobračovanie väčšiny spoločnosti pod maskou ekonomických reforiem a ignorovali reálne záujmy tejto krajiny v mene nejakej „spoľahlivosti voči spojencom“ – aby tie isté skompromitované a skorumpované kreatúry jednoducho prehodili noty, mudrovali o nejakých abstraktných chybách abstraktných vinníkov a naďalej deformovali verejnú mienku. Táto krajina bola ohlodaná na kosť a vinu za to nenesú len Rezeš, Haščák a Široký alebo Mečiar, Dzurinda a Fico, ale aj desiatky vplyvových agentov a užitočných idiotov, ktorí či už z vypočítavosti alebo naivity brali peniaze za to, aby zavádzali verejnosť, to si povedzme na rovinu.

KOMENTÁR Ľuboša Blahu: Kotleba a Nesrovnal – prejavte úctu našim osloboditeľom!

Fašizmus je však už reálne tu a je na postupe, už to nie je anomália, ale vzostupný trend. Zastaviť ho nemôžeme represiou, moralizovaním a hysterickým označovaním všetkých, s ktorými nesúhlasíme, za fašistov. Nezastaví ho ani nástup oligarchov typu Trump, Babiš a ďalší – naopak, tí ho môžu len urýchliť. Oligarchia je totiž posledné štádium neoliberalizmu kedy tých, čo boli doteraz v pozadí, prestala baviť hra na demokraciu a rozhodli sa prevziať opraty priamo. Ich zámerom však nie je zničiť globálny kapitalizmus, ale posilniť pozície a privilégiá tých najbohatších. Tým ostatným, ako som už povedal, poskytnú ópium v podobe nacionalizmu a rasizmu. Preto Donald Trump neoznačuje za príčinu amerického úpadku nadnárodné korporácie, ale Mexičanov a Číňanov. Preto na Slovensku vláda nebojuje proti moci finančných skupín, ale proti Rómom a utečencom. To sú zástupné terče, ktoré majú odvrátiť pozornosť od skutočných hrozieb. Odpoveď na naše problémy však nie je represívna a vojenská, ale sociálna a ekonomická. Jedným z dobrých riešení by mohol byť návrh programu, ktorý tento mesiac zverejní DiEM25 – hnutie za demokratizáciu Európy na čele s bývalým gréckym ministrom financií Janisom Varufakisom. „Európsky New Deal“ by mal vychádzať z toho, že ľudia nepotrebujú ploty na hraniciach, ani globalizáciu obchodných ziskov, ale slušné zamestnanie, právo na dôstojnú mzdu, z ktorej sa dá žiť na dobrej úrovni, vyspelú zdravotnú starostlivosť, kvalitné vzdelanie a dostupné bývanie pre všetkých. Na to sa treba zamerať. To je cesta k porážke fašistov. Musíme vykoreniť príčiny ich vzostupu, nie dusiť ľudovú nespokojnosť, lebo tá už je dávno za hranicou trpezlivosti. Liberálna demokracia je mŕtva. Alternatívou je sociálna revolúcia alebo fašistický prevrat. Vyberme si, ja som za prvú možnosť.

Eduard Chmelár

 

Diskusia

Najčítanejšie