Blaha: Kapitalizmus skôr či neskôr reálne skončí. Je tehotný svojou sebadeštrukciou

ROZHOVOR - Hoci je v časti verejnosti zaškatuľkovaný ako fanúšik Karola Marxa, tvrdí, že jeho názory a postoje ovplyvnili aj iní filozofi, o ktorých sa už menej hovorí. A hoci už má svoju najväčšiu rebelantskú fázu života za sebou, do Smeru neplánuje vstúpiť. A to napriek tomu, že Roberta Fica považuje za najschopnejšieho ľavicového politika široko-ďaleko. Aj to je poslanec Smeru-SD a predseda parlamentného výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha. Práve on sa stal ďalším politikom, ktorého Aktuálne.sk vyspovedalo v rámci série letných rozhovorov.

Blaha: Kapitalizmus skôr či neskôr reálne skončí. Je tehotný svojou sebadeštrukciou
Poslanec Smeru-SD Ľuboš Blaha do strany vstupovať neplánuje Zdroj:Archív Ľuboša Blahu

Dočítal som sa, že ste študovali dve vysoké školy, politológiu v Banskej Bystrici a filozofiu v Bratislave, ale kde ste chodili na strednú?

Bolo to gymnázium Einsteinova v Bratislave. Dokonca pani Chrenová, čo je tuším mamina pána poslanca Chrena, bola moja najobľúbenejšia učiteľka. Učila ma totiž Náuku o spoločnosti, tzv. NOS-ku a vlastne ma priviedla k filozofii. Sú to teda jedni z najkrajších spomienok na moju mladosť. Tu som aj začal hrávať v kapele, boli sme navyše úžasná partia, všetko pankáči a metalisti.

Záujem o politiku ste teda našli práve tu?

Hej, bolo to vtedy. Dokonca som sa zapojil do Stredoškolskej odbornej činnosti. Navyše, ako som spomínal, v tom čase som začal hrať v blackmetalovej skupine a prvá z vecí, ktorá ma intelektuálne zaujala bola kritika cirkvi, respektíve odvrátených stránok viery. Aj keď som si totiž vždy veriacich vážil, aj v stredoveku sa diali na základe Biblie veci, ktoré sa ťažko obhajujú. Práve o tom som písal. Aj s podporou pani učiteľky Chrenovej som túto súťaž nakoniec vyhral, čo ma veľmi motivovalo ďalej. To bolo v treťom ročníku a druhá práca, ktorá nasledovala, sa volala Obhajoba socializmu. Bola to samozrejme kontroverzná práca, ale nakoniec skončila v súťaži tretia. Snažil som sa v nej vyzdvihnúť humanistické posolstvo socializmu, lebo už vtedy som sa formoval ako ľavičiar. Už vtedy som čítal filozofické diela Feuerbacha a Marxa.

Čo ma tiež ovplyvnilo bolo to, že ako mladý pankáč a metalista, som často chodieval do tzv. pinkáču, to sú terajšie prezidentské záhrady. Schádzala sa tam generácia mladých ľudí, pripomínajúca hippies, deti kvetov. Užívali sme si túto hippies-anarchisticko-uvoľnenú atmosféru, hrali na gitarách, spievali. Tu kdesi sa vo mne zrodil libertínsky ľavičiar.

Kde ste ale napáchli týmito myšlienkami prvýkrát?

Určite to bol vplyv rodiny, ktorá je silno ľavicová. Môj otec Milan Blaha je známy novinár, ktorý bol vždy presvedčený ľavičiar. Keď som videl knižky, ktoré otec v knižnici mal, tak som po nich siahol. Samozrejme, boli skôr ľavicové. Na druhej strane, ako teenager má človek tendenciu skôr sa búriť a tak som ľavicovú inšpiráciu nachádzal aj v textoch punkových kapiel ako napríklad Davová psychóza či The Exploited. Navyše, aj vďaka blackmetalu som bol vždy veľmi silne anti-konzervatívny, to bol ďalší vplyv.

Vy ste začali študovať najprv politológiu v Banskej Bystrici, o rok neskôr filozofiu v Bratislave. Ste nemali čo s voľným časom?

V prvom rade, tá Banská Bystrica bolo diaľkové štúdium, takže sa to dalo súbežne stíhať. Aj keď po pravde poviem, že to bolo na UMB asi náročnejšie, pretože vždy jeden týždeň v mesiaci som bol od rána do večera v škole. A na filozofii na UK ma prakticky všetky predmety, ktoré sme mali, brutálne bavili, čiže to šlo samo. To som žral všetko, teda okrem logiky, to bolo skôr ako matematika. Ale aj z Logiky som mal tuším Áčko, obe školy som skončil s vyznamenaním (smiech).

Už na strednej škole ste čítali diela viacerých filozofov. Dnes ste pritom “zaškatuľkovaný” predovšetkým ako obdivovateľ diela Karola Marxa. Prečo práve on?

Jeho meno sa zvýrazňuje pri mne len preto, že som v politike a Marx je kontroverzné meno kvôli bývalému režimu. Je však pravdou, že medzi filozofickými osobnosťami, ktoré mňa najviac ovplyvnili boli okrem neho napríklad aj Američan a liberál John Rawls, o ktorom sa však málo vie a preto sa nikde nebude písať, že Blaha je fanúšik Johna Rawlsa…. To isté platí o Marcusovi, Frommovi, Chomskom či Walzerovi, ktorí sú pre mňa takisto veľkou inšpiráciou. Ak ale niekto o mne povie, že som marxista, mne to nevadí, naopak. Som inšpirovaný Marxom, ale nevnímam to otrocky. Nie všetko, čo napísal alebo povedal, je pre mňa inšpiráciou a určite pre mňa nie je svätým písmom.

Nepribližujete sa v tomto súčasnému pápežovi Františkovi, ktorého niektorí obviňovali, že je marxista? On to vtedy odmietol, ale poznamenal, že pozná viacero marxistov, s ktorými si rozumie.

To máte ako s kresťanstvom. Tiež by som mohol povedať, že nie som kresťan, ale poznám veľmi veľa vzdelaných a múdrych ľudí, ktorí sú kresťania a navyše aj ľavičiari. Kresťanský socializmus je veľmi vplyvný prúd aj v ľavicovom svete. Napríklad teológia oslobodenia, ktorou je “šmajchnutý“ trochu aj terajší pápež, je pre mňa veľkou inšpiráciou dodnes. Ak by sa kresťanstvo vyvíjalo práve týmto smerom, bol by som dnes politicky možno jedným z jeho najväčších podporovateľov. Napriek tomu, že som a ostanem ateista.

A kresťanstvo ako také vám čo hovorí?

To je presne to, čo som hovoril, záleží na tom, ako si ho kto vyloží. Keď si čítam Starý zákon, to je hrôza. Je to naozaj dobové dielo, ktoré je plné násilia. Ale Nový zákon je v mnohých veciach veľmi morálny a inšpiratívny. Napríklad to, kde sa píše, že skôr prejde ťava uchom ihly, než boháč do kráľovstva nebeského. To keby sme dnes aplikovali na dnešný kapitalizmus, máte tu komunistickú revolúciu jedna báseň (smiech). Nielen v jednotlivých evanjeliách sa dá nájsť veľa pozitívnych vecí, ale aj v živote Ježiša a jeho nasledovníkov, ktorí de facto zakladali komunistické obce, keď sa vzdávali majetku a žili rovnostársky. To sú všetko krásne veci. Ja som ako mladý chalan začínal ako veľký kritik kresťanstva, ale potom som sa dostal k tomu, že som sa našiel preň veľké porozumenie. Niektorí ľudia potrebujú vieru a aj keď ja som ateista, beriem to pragmaticky a rešpektujem, že náboženská viera môže mať aj veľmi silný sociálny potenciál.

Žiaľ, katolícka cirkev viackrát v histórii ukázala, že práve tie najsociálnejšie kresťanské prúdy, ktoré sa jej snažili dať humánnejší rozmer, boli ničené a upaľované na hraniciach. Cirkev bola v stredoveku jedna obludná mašinéria. Časom sa však kresťanstvo vyprofilovalo tak, že sú tam aj skupiny a idey, na ktoré by som nepovedal ani jedno zlé slovo, zoberte si napríklad ľavicových kňazov v Latinskej Amerike, ale aj mnohé sociálne encykliky pápežov po druhej svetovej vojne. Žiaľ, po všetkých tých škandáloch s pedofíliou a nenávistnou kampaňou proti inakosti, cirkev, hlavne v postkomunistickom priestore, nie je pre mňa partner, je strašidelne konzervatívna. Dúfam, že sa časom poľudští.

Vy si teda naozaj myslíte, že Marxove myšlienky môžu v praxi fungovať?

Áno, môže to reálne fungovať. Dokonca si myslím, že kapitalizmus skôr či neskôr reálne skončí. Je totiž tehotný svojou sebadeštrukciou. Vytvára neudržateľné podmienky, obrovské nerovnosti medzi ľuďmi. Je tu hŕstka bohatých ľudí, ktorí svoje bohatstvo nedokážu spotrebovať ani keby žili tisíc rokov a potom milióny, milióny hladujúcich ľudí po celom svete. Toto sa naozaj nedá označiť za spravodlivé.

Viackrát ste spomínali aj vašu hudobnú minulosť, keď ste boli členom blackmetalovej kapely. Vy ste chceli naháňať hrôzu?Ľuboš Blaha ako člen blackmetalovej skupiny

Umelecky áno. Ale to nie je filozofia, ani vedecká kniha, či druh myslenia. Keď niekto natočí horor, tiež to považuje len za zaujímavé umenie, ktorým chce osloviť časť verejnosti. Keď Bram Stocker napísal Draculu, tiež to neznamenalo, že chce niekomu cucať krv ako vampír. Umenie je proste umenie. A je pravda, že v umení som vždy inklinoval k temnote. Mám rád aj Goyove temné obdobie, rovnako mám rád Mahlera, ktorého hudba je úžasne temná. Mám rád v umení aj smútok, predovšetkým v hudbe. A ten doom metal, ktorý sme hrali, je smútku plný. Nemá to však nič spoločné s tým, že by som ľuďom prial smútok a žiaľ, naopak. Umenie nie je politika.

Čo bolo u vás prvé? Záujem o tento druh hudby alebo filozofia?

Metal som počúval od ôsmich rokov. Bratranec mi vtedy pustil nemeckú kapelu Kreator a počúvam ju doteraz. Mimochodom, neskôr som zistil, že sú silní ľavičiari, milá náhoda. Počúvali sme to vtedy ešte na kazetách, poznáte to, devätnásť krát prehratými, zašušťanými, kde som počul viac menej už len plech (smiech). Ako správny metalista, som mal aj rifľovú bundu s cvokmi, nášivky Metallica, Iron Maiden a na školské múry sme sprejovali nadpisy Sodom, Slayer a tak.  Metal som teda počúval určite dlhšie, než som sa venoval filozofii.

To boli pritom ešte posledné roky vlády KSČ. Nemali ste z toho na škole zle?

Na základnej škole som bol na prvom stupni samý jednotkár a jeden z najobľúbenejších žiakov triednej učiteľky, keďže mi to išlo. Dobrým prospechom som teda drobné prehrešky prekonával, to isté platí aj pre strednú školu, kde sme tiež dosť vyvádzali, ale dobre sme sa učili. A navyše vždy sme mali hranice. Ísť si na strednej škole zafajčiť na záchod je totiž jedna vec a robiť niekomu zle, ubližovať druhým, to je druhá vec. To prvé sme robili, to druhé nie.

Prečo ste vymenili kariéru hudobníka a neskôr vedca za politiku? Aj keď publikujete vedecké práce stále, ale predsa…

Hudobná kariéra nikdy neexistovala, ak to myslíte tak, že by ma to mohlo živiť. To bol čistý hudobný underground, do ktorého som len vrážal peniaze. Ale je pravdou, že raz, v nejakom metalovom časopise nás dokonca niekde nazvali legendami blackmetalu na Slovensku (smiech). Druhá vec je, že vedeckú dráhu stále rozvíjam súbežne s politikou. Ale je pravdou, že ja som vždy robil politickú filozofiu, čo je sféra, ktorá vás úplne ťahá do politiky, pretože chcete ten svet meniť podľa hodnôt, ktoré obhajujete v teórii. Aj preto som počas doktorandského štúdia súhlasil s ponukou brigádovať pre KSS, hoci to nebolo celkom kóšer a prevládali tam názory, ktoré pre mňa ako moderného ľavičiara neboli nijako presvedčivé. Chodil som však predovšetkým na zahraničné cesty, kde som sa stretával s európskymi progresívnymi ľavičiarmi a tam som pochytal mnoho inšpirácií. No a potom prišla ponuka od Pavla Pašku, predsedu parlamentu, pre ktorého som štyri roky robil poradcu. Tu som sa už nadýchal aj toho parlamentného života.

Váš prvý kontakt s vysokou politikou bola teda práca pre KSS?

Ťažko povedať. KSS síce vtedy bola parlamentnou stranou, ale nemal som dojem, že by som robil veľkú politiku. Venoval som sa totiž zahraničnej politike a vkuse som tak bol v podstate mimo Slovenska. Dodnes prakticky ani neviem, kto bol v poslaneckom klube KSS. Ani som príliš neriešil ich domácu politiku. To, čo si teda zrejme predstavujete pod pojmom vysoká politika, k tej som sa dostal až ako poradca Pavla Pašku.

Prečo ste vlastne kývli na ponuku KSS?

Bola to prirodzená vec. Bol som v tom čase PhD. študent, veľmi ovplyvnený  marxistickou filozofiou a oslovili ma ľudia, ktorí boli zástupcami moderného krídla tejto strany. Veľmi skoro som však pochopil, že to nebude také ľahké, tých modernistov tam zasa nebolo až tak veľa. Tam sa skôr než nad Rawlsom a Marxom rozmýšľalo nad sovietskymi vzormi, ktoré mne nič nehovorili. Dodnes tam však mám veľmi veľa dobrých kamarátov. Ani z ortodoxných komunistov by som určite nerobil nejakých démonov. Tí ľudia sú humanisti, ktorí chcú urobiť systém spravodlivejším. Chcú, aby tu nebola nerovnosť a chudoba, čo je niečo v čom sa zhodneme asi všetci.

Spomínali ste, že ste robili poradcu predsedovi parlamentu Pavlovi Paškovi v rokoch 2006-2010, kedy Smer vládol v koalícii s SNS a HZDS. Kritizovali ste koaličných partnerov?

Nekritizoval som to, hoci, samozrejme, nebolo mi to celkom po vôli. HZDS a SNS sú totiž strany, ktoré sú odo mňa ideologicky tak ďaleko, ako sa len dá. Nebolo však alternatívy. Aspoň ja som ju nevidel. V KDH bolo krídlo, ktoré koalíciu so SMERom nechcelo. Taká koalícia by teda vydržala maximálne dva mesiace, kým by sa KDH nerozpadlo, to nebola alternatíva. V tom čase som bol navyše tak plný odporu voči neoliberálnym a neokonzervatívnym stranám, ktoré tu napáchali také neoliberálne veci ako rovná daň, dôchodková reforma, či zdravotné poplatky a tiež nás vtiahli do nespravodlivej vojny s Irakom, že keby ste sa ma v tom období spýtali, či chcem ísť s týmito ľuďmi ísť do koalície, bez ohľadu na alternatívy, by som povedal “nikdy”, všetko je lepšie než títo.

Vy ste pritom doteraz nevstúpili do Smeru-SD….

Strana Smer-SD nefunguje takým masovým spôsobom, že by potrebovala mať všetkých svojich poslancov takto formálne člensky podchytených. Z vedeckého hľadiska som mal navyše vždy averziu vstupovať do nejakých strán a preto mi aj vyhovuje, že ma do členstva nikto nikdy netlačil. Ani ja som to samozrejme nesilil. Každá strana totiž vždy funguje disciplinovane a hierarchicky, čo mi až tak nevonia. Tým, že nie som formálnym členom však Smer nijako neumenšujem a nerobím mu tým zle, nemyslím si, že je to téma, ktorá by stála za pozornosť, som poslancom Smeru a formálne členstvo nikoho nezaujíma.

Nie je to pozostatok vášho mladíckeho rebelanstva?

Možno áno. Možno v sebe mám stále tú nechuť byť zdisciplinovaný. Priatelia v Smere však vedia, že som tímový hráč a nikdy nebudem robiť veci napriek. Nikdy nerobím prázdne pózy, že teraz zahlasujem proti všetkým, len aby som si niečo dokázal. A nikdy to robiť ani nebudem. A to aj napriek tomu, že aj mnohí ľudia na ľavej strane spektra ma k tomu často vyzývajú. Som síce silný ľavicový idealista, ale zároveň aj politický realista. Ak má dnes sociálna demokracia na Slovensku okolo 40 percent vďaka Robertovi Ficovi a možno aj vďaka ideologickým nedokonalostiam, keďže je viac konzervatívna, atď., stále je takáto podpora veľká vec pre ľavicu na Slovensku a veľká šanca. Ak by strana bola ideologicky čistá ako ľalia a mala by podporu len okolo 10 percent a bola by marginálnou silou bez šance čokoľvek reálne ovplyvniť, bolo by to lepšie?

Považujete teda Smer-SD za modernú ľavicovú stranu?

Áno, povedal by som dokonca, že je modernou v tom severskom zmysle, čiže je tam veľký sklon k fiškálnej zodpovednosti. Navyše, strana SMER je ovplyvnená aj nemeckou SPD. Je tam teda veľmi silný apel na sociálnu spravodlivosť a na druhej strane politický realizmus, ktorý vás núti, aby ste boli oveľa ekonomicky zodpovednejší. Veď vidíte, čo robí Peťo Kažimír. Ten vám nedovolí, aby ste prekročili Maastrichtské kritéria, nech by čokoľvek bolo. Je to jeho úloha, je minister financií.

Keď teda považujete Smer-SD za modernú ľavicovú stranu, prečo sa viac neangažuje na poli ľudských práv?

Ja som to skôr myslel ekonomicky. A v tých kultúrnych otázkach, ktoré máte asi na mysli, treba zohľadniť, že v tom sa strany líšia podľa národnej kultúry, akú majú vo svojej krajine. V ortodoxnom Grécku by ste darmo hľadali nejakú veľkú podporu pre manželstvá homosexuálov, ani sociálna demokracia či Syriza touto témou nejako silne nežije. Možno to však raz príde aj tam. Chce to svoj čas a stratégiu. Napríklad v Nemecku to nie je téma ľavice, ale je to celospoločenská téma. V Británii schválil homosexuálne partnerstvá konzervatívny premiér David Cameron. Ide o celospoločenské trendy, nielen o nejakú umelú tému v rámci ľavice.

Som presvedčený, že ľavica sa navyše musí venovať predovšetkým sociálnym témam. Ale zároveň verím, že aj na Slovensku možno raz nadíde čas, kedy aj po uznané sexuálnych menšín bude celospoločenský väčšinový dopyt. Nehovorím, že na ten moment budem čakať so založenými rukami. Robím, čo sa dá. Ale som presvedčený, že postupne to príde, Slovensko bude otvorenejšie voči inakosti a tolerantnejšie, chce to len čas. Robiť to však násilne, proti vôli občanov nie je správne, to by malo v homofóbnej spoločnosti skôr opačný efekt. Verím však, že nejaký kompromis, nejaké ústupky pre homosexuálov presadíme.

Ako s tým pasuje ústavný dodatok o ochrane rodiny, ktorý Smer-SD presadzuje s KDH?

Nehovorím, že je to zrovna niečo typické, čo by ľavicové strany v Európe robili bežne. Bola to skôr politická dohoda na základe požiadavky KDH, ktorú SMER akceptoval vzhľadom na svoje priority v súdnej oblasti. Nemyslím, že by to bola pre niekoho v Smere-SD nejaká srdcová téma, ktorú by v ústave musel mať, ak by takáto dohoda s KDH neprišla. Skôr si myslím, že to málokto v SMER vníma ako problém. Manželstvo medzi mužom a ženou považujú za prevažujúci model a vôbec to nevnímajú ako útok na niekoho. Aby ste v tom ten konzervatívny motív videli, musíte sa pohybovať v abstraktných hodnotových úvahách. V každodenných praktických záležitostiach to nemá žiaden efekt a takto sa na to v SMERe aj pozerajú.

Vy ste za to ale nehlasovali.

Bol som v tom čase na prednáške filozofa Noama Chomskeho, tak to pekne vyšlo…

Vy ste v minulosti pre denník Sme povedali, že Robert Fico je najlepší ľavičiar v Európe. Platí to stále?

Myslel som to vážne, rozhodne to nebola nejaká propagandistická téza. Nesnažil som sa na ružovo maľovať Roberta Fica. Reálne si myslím, že iná taká výrazná sociálnodemokratická osobnosť v Európe nie je. Veď si rozoberme tých najznámejších sociálnodemokratických politikov. Šéf SPD Sigmar Gabriel nemá jeho charizmu, ani taký silný ľavicový inštinkt. Talian Matteo Renzi je zase oveľa menej ľavicový než je Fico. Rovnako tak Manuel Valls vo Francúzsku. To je skôr stredový politik. Nevidím teda dnes žiadneho iného charizmatickejšieho, ľavicovejšieho a schopnejšieho vrcholového politika, než je Robert Fico. Ľavica na Slovensku naozaj môže byť rada, že má Roberta Fica. To nie je kompliment, to je fakt.

Ste teda presvedčený, že Robert Fico je ľavičiar? Smer totiž začínal ako hnutie Tretej cesty.

To bolo obdobie, kedy som aj ja bol kritický. Tretia cesta bola zlým smerovaním pre ľavicu. Tony Blair a Bill Clinton sú postavami, ktoré budem vždy kritizovať od rána do večera. Tretia cesta bola veľký omyl. Myslím si ale, že Robert Fico bol vždy inštinktívne ľavičiar, aj v čase, kedy hovoril o Tretej ceste. Skôr to bol strategický ťah, keďže ten priestor tradične naľavo bol vtedy ešte obsadený SDĽ.

Bol teda Robert Fico v tom čase skôr pragmatik?

Robert Fico je stále pragmatický politik, v dobrom zmysle slova, to znamená, je realista. A ktorý politik nie je? On nie je katedrový intelektuál, ktorý by robil politiku len na základe ideí, teórií a prázdnych gest. To nikto od neho neočakáva. Práve preto, že vie čítať politiku, je dobrý politik, ktorého naľavo potrebujeme. Chápem, že ľudia z novinárskej branže od politikov niekedy aj účelovo očakávajú, že sa budú správať láskyplne ako Matka Tereza, že sa budú za svoje presvedčenia upaľovať ako Ján Palach  a rôzne patetické pózy a dramatické gestá. To sú však veci, ktoré sú oceňované v iných sférach, možno v herectve, možno v divadle, ale nie v politike štátu. Vládna politika je o praktických cieľoch a praktických výsledkoch, nie o melodráme.Ľuboš Blaha po narodení syna Adama.

Vy ste pred časom rozvírili hladinu značnou kritikou hudobného festivalu Pohoda. S odstupom času, nemyslíte si, že to bolo príliš ostré vyjadrenie, keď ste v ňom spomínali fašizmus?

Ale jasne. Ja ostro píšem vždy, som ostrý autor. Pre mňa skôr bolo prekvapením, že si ten článok v Novom slove všimlo toľko ľudí. Takýchto článkov som totiž už napísal desiatky. Nikdy si nedávam servítky cez ústa a píšem teda radikálne. To je môj štýl aj v politike. Nikdy však nikoho neurážam osobne. Útoky ad hominem som si skôr vypočul od tých mojich kritikov, čo je vizitka našej pravice, nie moja. Napísal som len to, že si pod hudobným festivalom predstavujem skôr Woodstock, na ktorom sa v roku 1969 stretli progresívni ľudia, ktorí bojovali proti vojne vo Vietname a nikto nimi nemanipuloval. Naopak, na Pohode sa v jej politickej časti ľuďom vymývajú mozgy. Nepísal som, že na Pohode je prítomný fašizmus, iba že ak by sme porovnali Pohodu s Woodstockom na jednej strane a s Totenehrungom na strane druhej, má vo svojej politickej časti bližšie k tomu druhému než k tomu prvému, pretože je tam veľa manipulácie, jednostrannosti a povrchnosti. Nemyslím si teda, že na Pohode bol ktokoľvek nacista, to je úplne nezmyselná interpretácia mojich slov. Pointa bola, že Pohoda sa zbytočne politizuje.

V čase, kedy ste už boli poslancom, sa vám, resp. vašej manželke narodilo dieťa. Ako to zmenilo váš život?

Zmenilo mi to celý život od základov. Je to niečo neskutočne nádherné. Vždy som bol konzervatívny, čo sa týka mojej rodiny, nikdy som nepotreboval flámovať s kamarátmi a bohémsky žiť. Aj dnes idem každý deň z roboty za mojou manželkou a dieťaťom domov a som s nimi radšej než kdekoľvek inde. To, že sa mi narodil syn, mi moju rodinnú náturu ešte viac posilnilo. Doteraz však nechápem, čo som robil s voľným časom, kým som nemal bábo, pretože Adamko je mimoriadne dynamické dieťa, ktorému spolu s manželkou venujem prakticky všetok čas, keď som doma. Stále si síce nájdem čas aj na vedecké písanie a na iné veci, ale rozhodne vám to zmení životné priority. Napríklad, keď mi nejaký poloblázon niekde na internete nadáva alebo keď dostávate vulgárne maily, tak len mávnete rukou a idete ďalej. Máte ženu a dieťa, viete, čo je podstatné v živote. Hlupákov neriešite. Predtým, než som mal rodinu, by ma možno osobné útoky rozhnevali. Dnes sa na mňa malý usmeje a som z toho na kolomaž, nezaujíma ma nič iné.

Je to teda pre vás niečo ako ochranný vankúš?

Neuveriteľne ma to dobíja a dokazuje mi to, v čo som veril celý život a v čo verí každý socialista. Že ľudia sú vo svojej podstate dobrí. A že je tu stále nádej, že láska vo svete naozaj zvíťazí. Aj keď to znie tak havlovsky... (smiech).

Ladislav Bariak

 

Diskusia

Čo si myslíte o postojoch poslanca Smeru-SD Ľuboša Blahu?

Najčítanejšie